Konstantin Simonov bol sovietsky autor, známy predovšetkým ako básnik, ktorého diela sa často dotýkali tém lásky a vojny. Jeho báseň „Počkaj na mňa“ sa stala symbolom nádeje a vytrvalosti pre mnohých v búrlivých časoch. Simonovove verše, často inšpirované jeho osobnými vzťahmi, vyjadrujú hlboké ľudské emócie s nenápadnou úprimnosťou. Jeho tvorba zanechala nezmazateľnú stopu v ruskej literatúre.
Svojským historickým dokumentom, akousi sebavýpoveďou, nemilosrdnou spoveďou je práca Konstantina Simonova Očami mojej generácie. Svoje spomienky autor diktoval už ťažko chorý od februára do apríla 1979. Autor sa sústreďuje najmä na obraz predvojnovej generácie mladých ľudí, vyrastajúcich, bojujúcich a tvoriacich v znamení Stalinovho kultu.
Čitateľ dostává do rúk výber reportáží, čŕt a článkov od autorskej dvojice popredných spisovateľov, ktorí sa od prvých dní vojny umelecky pôsobivým slovom prihovárali miliónom sovietskych vojakov a ľudí v zázemí i čitateľom v zahraničí.
Z ruských originálov Dvadcať dnej bez vojny a Sobranije sočinenij. Román Dvadsať dní bez vojny patrí k cyklu z názvom Z Lopatinových zápiskov. Jeho hlavný hrdina Lopatin, vojnový korešpondent Krasnoj zvezdy, po ťažkých bojoch prežije niekoľko dní v tyle, v Taškente a Ašchabade. Spisovateľ ukazuje, ako vojna prevratne zasiahla do zvyčajného spôsobu života ľudí i hlboko za frontom. Zaujíma ho predovšetkým psychológia ľudí, ich mravný svet. Aj v poviedkach, ktoré tvoria druhú časť výberu zo Simonovovej tvorby, ukazuje autor sovietskych ľudí akoby v každodennosti vojnového života. Ich základom sú reálne fakty, skutočné stretnutia, hrdinami sú statoční ľudia. V poviedkach je však dramatickosť, nevšednosť a zaujímavosť ľudských osudov a činov, ktorá iste upúta záujem čitateľa. Simonovove prózy sú autentickým svedectvom o cestách chlapov, o cestách rôznych, ale predovšetkým čestných a priamych.
Spisovateľ sa v rokoch svojej slávy vracia do všedných dní vojnového korešpondenta v posledných týždňoch Veľkej vlasteneckej vojny. Čoskoro stíchne streľba, zrodí sa mier. A preto treba pre budúce generácie zachovať to, čo mysliacemu súčasníkovi odovzdáva Simonov: svedectvo memoárov faktografických, historických, rovnako však filozofických.
Nutnosť vyrovnať sa s kultom osobnosti a ukázať, aké škody spôsobil, je hybnou silou i tohto rozložitého, v rokoch 1963-1964 v časopise ´Znamja´ publikovaného románu o bojoch pri Stalingrade. Autor v ňom verne kreslí situáciu, náladu i ľudí a snaží sa dať odpoveď na stále naliehavejšiu saotázku, ako vlastne mohlo dôjsť k preniknutiu Nemcov tak hlboko do sovietskej krajiny a zaplatenie cesty k víťazstvu zbytočnými obeťami. Nadväzuje na 1. diel zamýšľaného cyklu o vojne Živí a mŕtvi.
