Novela Veľká budúcnosť sa odohráva v postapokalyptickej strednej Európe roku 2040, v meste budúcnosti zvanom Centropolis, kde sa hlavný hrdina spisovateľ Vlado snaží vyrovnať so spoločnosťou po klimatickej zmene. Spoločnosťou, ktorej vôbec nerozumie, napriek tomu, že práve jeho táto zmena vyšvihla na najvyššie spoločenské rebríčky. Veľká budúcnosť je cyberpunkové scifi, v ktorom sa melanchólia strieda s cynizmom a absurdno s mrazivými opismi ľudského prežívania.
Erik Šimšík Poradie kníh





- 2019
- 2014
Hegemónia
- 120 stránok
- 5 hodin čítania
Zbierka troch noviel Dávaj pozor na obličky, Malasaňa a Hegemónia od Erika Šimšíka. V novelách sa vyskytuje človek, ktorý je a zároveň nie je. Snaží sa pripísať zmysel svojmu bytiu. Vo vnútorných a vonkajších svetoch. Svet je len kulisou pre príbehy postáv. Postavy sú vzájomne konfrontované, zmietané v citovej kríze, pričom im sebauvedomenie ničí ich vnútorné svety. Nie sú dôležitými či významnými, nie sú dobrými či zlými. Sú to len obyčajní ľudia, ktorí sa boja, robia chyby a môžu byť vašimi susedmi. Erik Šimšík je autorom zbierky Monorezeň a Stereozemiaky, ktorá vyšla v roku 2013 vo vydavateľstve vlna/drewo a srd. Autor získal s poviedkou Rezne 2. miesto v literárnej súťaži Poviedka 2010.
- 2013
Monorezeň & stereozemiaky
- 84 stránok
- 3 hodiny čítania
Rukopis Šimšíkovho debutu je pestrý: ponúka okrem "tradične" vyzerajúcich básní a vizuálnych žartov, aj texty zachádzajúce skôr do polôh prozaickej výpovede: tam, v týchto "kusoch" sa Šimšík približuje "ľudu", poetike ulice, dikcii všednej reči. Že začlenenie takýchto textov do zbierky pôsobí prekvapujúco, kontrastne, nesúrodo, ba pre niekoho možno nepatrične? No ale: nie práve to je zmyslom debutu, aby predviedol mnohostrannú zručnosť (mnohozručnosť) autora, ktorý práve (aj knižne už) začína búchať na dvere Literatúry? Ak je teda Šimšík experimentátor, a ak nadväzuje na dnešné technológie a ironické diskurzy (za ktorými sa predsa len skrýva žiadosť o cit a ľudskosť), pričom si čosi požičiava aj z čias fluxusu, nemalo by nás tešiť práve to, že práve vďaka rozmanitosti a žánrovému rozptylu nás na každej strane čaká nejaké prekvapenie? Nemalo by nás tešiť, že nás neuspáva kadejakými vyprchanými duchovnými a falošne patetickými básňami, ktoré v súčasnej slovenskej poézii recyklujú devalvované obsahy a (katolícke a pseudorurálne) metafory usilovnejšie než hociktorý počítač? Šimšíkova zbierka je dokladom radosti z tvorby. A nie je to radosť grafomana, ale radosť toho, kto premýšľa a koho premýšľanie podnecuje k hre. K takej hre, do ktorej sa poľahky vie zapojiť aj čitateľ. Toľko by aj malo stačiť.