Július Vanovič Knihy

Knižka zachytáva jedno najzávažnejších a najbúrlivejších období v živote mesta Martin a to od čias Memoranda. Je to obdobie, smerujúce ku vzniku ale i násilnému ukončeniu činnosti Matice slovenskej v roku 1875.

Kniha dopĺňa dva predchádzajúce autorove zväzky. Július Vanovič sa tentoraz zameriava na roky 1875 - 1918, keď sa podľa jeho slov rozdávali karty na celé storočie. Zároveň sleduje tok martinského vnútorného času, ktorý sa podchvíľou mení na reflexívnu, lyrickú, oslavnú, elegickú či do osudu dýchajúcu báseň, no často aj na malú slovenskú, Martinčanmi spísanú záhradnú drámu.

Nové antidialógy sú pokračovaním rozhovorov erudovaného znalca a kritika slovenskej literatúry s jej poprednými protagonistami.

V "liberálnejších" šesťdesiatych rokoch sme trochu pozabudli na to, že celé "budovanie socializmu" je založené na predstieraní a najlepšie ho charakterizuje anekdota o pacientovi, ktorý sa lekárovi sťažuje, že iné vidí a iné počuje. Dvadsaťročie normalizácie to dotiahlo ad absurdum a každodenný život premenilo na dokonalú potemkinovskú dedinu. Navonok fasáda pomerného blahobytu, v továrňach technická inteligencia so slušnými platmi a prémiami, naoko prosperujúce umenie, vysoké náklady kníh, preferenčné honoráre, štátne ceny... A za tým ako v močaristých základoch hrdého Petrohradu hŕby bezmenných mŕtvol nedobrovoľných budovateľov. Ľudia bez možnosti pracovať vo svojom odbore, s hanebnými platmi a bez nádeje na zlepšnie, spisovatelia a novinári so zákazom publikovať, špicľovanie, väzenie... To všetko sa vo Vanovičovom románe odráža ako v polodrahokame s mnohými starostlivo vybrúsenými plôškami. Odohráva sa v niekoľkých časových rovinách a udalosti vidíme z rozličných zorných uhlov, očami viacerých postáv. Rovnako dôlžité ako dej sú spomienky, vnútorné monológy a úvahy, citáty z denníkov, dokonca i z dobovej tlače a "klenotnice" našej schematickej poézie, a to ako nefalšované autentické svedectvo o časoch, ktoré sa usilovali zvrátiť normálny chod kalendára tejto planéty.