Andrej Démuth Poradie kníh

Podtitul: Príbeh a reflexia pustoúľanskej historickej krajiny Kniha približuje históriu a dejinné stopy, ktoré formovali výraz otvorenej krajiny na pokraji Podunajskej nížiny v tesnej blízkosti Čiernej vody, Malého Dunaja a Trnavskej sprašovej tabule. Text netematizuje len geologické dejiny územia alebo historické míľniky, ktoré formovali jeho tvár, ale pokúša sa čitateľovi ukázať, že krajina je vizuálnym archívom, ktorý nám (pri správnom dívaní) sprístupňuje svoju minulosť (halštatské kniežiace mohyly, zabudnutý zaniknutý románsky kostol sv. Jakuba či zaniknuté stredoveké sídla, pôsobivú barokovú Kaplnku Navštívenia Panny Márie a iné drobné sakrálne stavby, povesťou opradenú starú lipu, premyslene a systematicky odvodňované nebezpečné močiare (Csádé), staré poľné i kráľovské cesty, pozoruhodnú úzkokoľajnú železničku, prevádzkovanú animálnym pohonom, staré aleje, lesy či stromoradia). Zároveň popri skúmaní Belových Vedomostí… a iných historických dokumentov či máp upriamuje pozornosť najmä na prítomný okamih, ktorý sa zhmotňuje v pocitoch vyvolaných pohľadom na krajinu.

Trnavská univerzita je (po krátko trvajúcej Universitas Istropolitana 1465 – 67/1491) druhou najstaršou univerzitou na území Slovenska (1635 – 1777) a v čase svojej najväčšej slávy predstavovala jednu z najvýznamnejších univerzít v Uhorsku i v strednej Európe. Jej myslitelia si získali uznanie a povesť v intelektuálnych kruhoch svojej doby, a to ako doma, tak aj za hranicami svojej alma mater. Univerzita formovala intelektuálnu klímu Uhorska a spolu s jej hlavným cieľom „šíriť katolícku vieru v Uhorsku“ a „zveľaďovať dôstojnosť najslávnejšieho uhorského národa“ prispela v zmysle „výchovy ľudí pre svetské a cirkevné úrady“ k tvorbe vzdelanosti a formovaniu sa kultúrneho a vzdelanostného rozvoja Uhorska a osobitne našich krajov. Z tohto dôvodu, či chceme, alebo nie, jej pôsobenie patrí k významnému kultúrnemu dedičstvu i v slovenskom historickom kontexte, a je preto samozrejmé, že k poznaniu vlastných dejín a dejín vlastnej kultúrnosti patrí i dôkladné poznanie dejín Trnavskej univerzity. Tak, ako nezameniteľne zmenila tvár mesta, v ktorom pôsobila, či už svojimi budovami – novovekým a na Slovensku ojedinelým kampusom, tlačiarňou, observatóriom, lekárňou, ale i botanickou záhradou a kostolom, alebo (a najmä) duchovnou a intelektuálnou klímou a tradíciou, rovnako zanechala pečať i v národnom povedomí, a to i napriek tomu, že podstatná väčšina jej absolventov sa hlásila k uhorskému šľachtickému pôvodu. Univerzita umožnila vzhliadať na Slovensko (resp. na jeho historický kontext) cez prizmu vzdelanosti a inštitúcií, ktoré vzdelanosť vytvárali a tradovali, a to tak významným spôsobom, že v dobách svojej najväčšej slávy sa stala intelektuálnym a duchovným centrom kráľovstva. Tento fakt – urbanistickú schopnosť duchovenstva a inteligencie vytvárať politické a mocenské centrá – si uvedomovali viacerí, a preto bol dôvodom početných úvah o presťahovaní univerzity do Prešporka a neskôr práve tento fakt stál napokon v pozadí rozhodnutia Márie Terézie o presťahovaní univerzity do Budína. Trnavská univerzita predstavuje jednu z najstarších vzdelávacích a kultúrnych inštitúcií v dejinách Slovenska, no napriek tomu podrobné poznanie jej myšlienkového bohatstva, vplyvu ale i role, ktorú zohrávala, nám (napriek existujúcim parciálnym výskumom) stále chýba. Často sa možno stretnúť s odvolávaním sa na jej bohatú a dlhú tradíciu, na jej lesk i slávu, ale vieme skutočne, čo bolo jej podstatou? Podstatou univerzity nie sú len (ak vôbec) jej budovy, erb či insígnie, meno, alebo dejiny, ale skôr komunita ľudí a ideí, myšlienkové bohatstvo a posolstvo, ktoré sa snaží tradovať či odkrývať. Preto trochu prekvapuje, že hoci Trnavská univerzita spolu s Prešovskou školou predstavuje jednu z dvoch najstarších filozofických škôl na Slovensku, na rozdiel od čiastočne preskúmanej Prešovskej školy (Collegium Statuum evangelicorum superioris Hungariae – 1667) dostatočné poznanie filozofie na Trnavskej univerzite nám stále nejako uniká. Ak sa zahľadíme do učebníc filozofie, zistíme, že pri charakteristike Trnavskej školy sa najčastejšie možno stretnúť so všeobecným popisom a často až ideologickým komentovaním smerovania a „spiatočníctva“ Trnavskej univerzity. Ako dôvody takejto charakteristiky sú spomínané najmä zastarané scholastické pravidlá filozofovania podľa Ratio studiorum, obhajoba scholastiky a odmietanie Newtonovej fyziky či preferencia Descartovho racionalizmu a mnohé iné. Málo sa však spomína, čo presne bolo obsahom filozofickej náuky tradovanej a realizovanej na Trnavskej univerzite, prečo a v čom odmietali Newtona a jeho fyziku, čo sa tu prednášalo, ako reagovali na filozofiu a vedu svojej doby a naopak, aké reakcie vyvolávala filozofia Trnavskej univerzity v okolí. Ak sa hlbšie ponoríme do štúdia filozofických textov publikovaných v Trnave či viažucich sa k Trnavskej univerzite, zistíme, že jej predstavitelia reagovali na všemožné podnety svojho intelektuálneho sveta, počnúc logikou, cez fyziku a iné prírodné vedy (matematiku, botaniku, geológiu a pod.), ale i na najnovšie historické a pedagogické trendy vo výučbe. S prekvapením zistíme, že trnavskí profesori nielenže dobre poznali Newtona, Gasendiho a Descarta, ale relevantne reagovali i na iných mysliteľov, a to dokonca tak, že spisy reflektujúce Kantovu filozofiu vychádzali ešte počas Kantovho života. To svedčí o ich aktuálnosti a o tom, že prinajmenšom držali krok s dobou. Na druhej strane, je zrejmé, že nové trendy slepo nepreberali, ale snažili sa ich zosúladiť s dávnejšie osvojeným poznaním a začleniť ich do jednotného, svet, Boha a logiku organizujúceho systému.

Táto kniha nám podáva historicko-psychologicko-filozofické autorovo vnímanie farieb. Dielo je rozdelené do jednotlivých kapitol a podkapitol s rozsiahlym materiálom , registrom, odkazmi na odporúčanú literatúru, ako i zdrojmi poznatkov. Graficky pôsobivá obrazová príloha dotvára tento komplexný celok. Práca je súborom poznatkov z rôznych disciplín, ako je psychológia, filozofia, teória poznania, fyziológia vnímania, estetika, atď. Andrej Démuth ju zasadzuje do adekvátnych historických súvislostí.

Dejiny vedeckého poznania nám umožnili byť vo vesmíre, rozštiepiť atóm i molekulu DNA, nahliadnuť do chromozomálnej stavby človeka rozanalyzovať svet takmer do jeho najjemnejších detailov. Zdá sa, že žiadna doba nevedela toľko a tak rozmanitého o človeku ako dnes, ale s podrobným skúmaním všetkých aspektov našej existencie a prílivom nových informácií z rozmanitých vied sa nám akoby nevdojak rozpadol obraz seba samého a prestalo byť celkom zrejmé, kým v skutočnosti sme.