Dobri duh Zagreba
- 271 stránok
- 10 hodin čítania
Pavel Pavličić vo svojej tvorbe majstrovsky prepája oblasť literárnej vedy. Jeho romány často stavajú do stredu postáv, ktoré sú spojené s jeho akademickým záujmom, ako sú filológovia alebo študenti literatúry. Pavličićove práce sa vyznačujú zmesou fantastických prvkov a žánrových postupov kriminálneho románu, čím vytvárajú napínavé zápletky založené na tajomstve. Využíva dynamický dej s nečakanými zvratmi a zrozumiteľný jazyk, čím robí svoje príbehy prístupnými a pútavými pre široké publikum.






Kniha povídek Loď z vody – zásadní dílo chorvatské prózy sedmdesátých let – představuje katalog neobyčejných a bizarních postav, událostí a legend spojených napříč dějinami s autorovým rodným městem na břehu Dunaje. Ve výrazně lokálním prostředí ovlivněném poezií majestátní řeky se objevují i typicky postmoderní témata: šifrovaný jazyk, alternativní způsoby komunikace nebo hra s cizími texty. Tvůrčí strategie je založena na znejisťování hranice mezi iluzí skutečnosti a čistou fantazií a na domýšlení příběhů do překvapivých i paradoxních závěrů.
Godine 1991., za vrijeme Domovinskog rata Pavao Pavličić je u časopisu Republika objavljivao svoje autobiografske zapise vezane za vukovarsku ulicu Šapudl, u kojoj je odrastao. Namjerno je izbjegao temu rata, raspada Jugoslavije, agresije na Hrvatsku; sve se to podrazumijevalo kao podloga teksta, ali u knjizi je Pavličić prikazao samo ulicu i njezine stanare, kakve je pamtio iz pedesetih i šezdesetih godina dvadesetog stoljeća. To je svakako jedna od najdirljivijih knjiga napisanih o tom ratu; njezin emocionalni naboj posebno je potenciran činjenicom da je nad tom ulicom i Vukovarom počinjen urbocid. O knjizi se puno pisalo, postala je hit i zasigurno je jedna od najpotresnijih knjiga o Domovinskom ratu, iako je u knjizi on samo impliciran. U ovom ponovljenom izdanju Pavličić dodaje novo poglavlje (pedesetak stranica) koje se bavi Vukovarom u ratu i njegovom poslijeratnom sudbinom, sve do današnjih dana. Kao rođeni Vukovarac, Pavličić piše s mnogo razumijevanja za žitelje tog grada i njegovu specifičnu, autohtonu urbanu fizionomiju. Ta vizura čovjeka koji dobro poznaje grad „iznutra“, a dovoljno dugo živi izvan njega, pa ga promišlja i iz općehrvatske, pa i univerzalističke perspektive, može biti vrlo intrigantna i književno zanimljiva za današnju publiku.
Der Autor Pavao Pavlicic beschreibt in „Die Donau“ den kroatischen Abschnitt des Flusses, an dessen Ufer er geboren wurde. Zwölf Kapitel stehen für zwölf Monate, die das Gemälde eines Jahres am und mit dem Fluss bilden. Für Pavlicic ist die Donau aber mehr als nur ein Fluss.
V tvorbe Itala Calvina značí kniha Keď cestujúci jednej zimnej noci jeho znovuzrodenie. Po nádhernom uvoľnení v Neviditeľných mestách, po siedmich rokoch mlčania, sa roku 1979 opäť vracia s celou svojou naratívnou mohutnosťou, až priveľkou, keďže v románe nájdeme až desať začiatočných kapitol románov, úplne rozdielnych, na pozadí pospájaných červenou nitkou príbehu, ktorý nás sprevádza dobrodružstvami Čitateľky a Čitateľa od jednej kapitoly po druhú, no vždy sa zakrátko skončí. Experimentálny a kombinačný spôsob písania, veľmi výrazný v knihe Zámok skrížených, osudov, ale už značne utlmený v Neviditeľných mestách, sa tu takmer celý odhaľuje v nespútanej fantázii, ktorá nepozná hranice ani času, ani priestoru, len rozkoš z rozprávania, ktorú len horko-ťažko drží na uzde intelektuálna vôľa, ktorá váhavo zasahuje hlboko do štruktúry románu. Frustrácia, ktorú Calvino núti prežívať Čitateľa i Čitateľku, keď sa príbehy napísané s ohromujúcim majstrovstvom nečakane končia, sa prenáša aj na nás, vždy podliehame očakávaniu, ktoré autor zakaždým pripraví, ktoré však zlomyseľne odmieta naplniť. Sám Calvino definoval toto svoje dielo ako „román o rozkoši z čítania", no rovnako sa v ňom prejavuje aj jemná a ľahká radosť z písania, ba možno aj zo života, ktorá nezmazateľným spôsobom poznačila poslednú fázu jeho výnimočnej literárnej tvorby.
sedam džepnih krimića
Der Roman ist eine spannende und interessante Geschichte über die kroatische Vergangenheit, über Wirrungen, Verfehlungen, und die Liebe, die, trotz allem, immer einen Weg findet. Pavao Pavličić, der Meistererzähler von Geschichten mit mysteriösen Elementen, führt uns auf eine ungewöhnliche Reise: In die Stadt Varoš, die unweigerlich an die Stadt Vukovar erinnert. Er führt uns in ihre unterirdischen Gänge, zu den alten Denkmälern, Friedhöfen, und lässt uns in die Schriften der Geborenen und Verstorbenen blicken. Aber Pavličić wäre nicht Pavličić, wenn er seiner ganzen Geschichte nicht auch eine Nuance Mysterium hinzufügen würde, wobei sich alles um die Pestsäule dreht, die zum Gedenken an die Errettung von der Pest, auf dem Mittelplatz der Stadt errichtet wurde. Die Geschichte erzählt uns ein Mann, der in Varoš geboren, aber als Kleinkind fortgebracht wurde – und seither nie wieder in seinen Geburtsort zurückgekehrt war. Jetzt macht er sich auf den Weg und sucht nach der verlorenen Heimat. Und diese Suche ist für ihn von besonderer Bedeutung. Obschon er die fünfzig bereits überschritten hat, trifft er auf die Liebe seines Lebens, eine Frau, der er inmitten dieser geheimnisvollen Reise zu seinen Wurzeln begegnet.