Peter Brabenec Knihy

Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.

Na pozadí exotického prostredia zaoceánskej lode, ktorá vezie šťastných výhercov lotérie na výletnú plavbu do neznáma, autor zobrazil vrstvy juhoamerickej spoločnosti najmä prostredníctvom ich konania a vzájomných vzťahov. Po nepredvídaných udalostiach sa jeho hrdinovia ocitajú v situácii, keď sú nútení komunikovať, čo vyvoláva hlboké rozpory. Konformizmus, opatrníctvo a ľahostajnosť ostro kontrastujú so zmyslom pre zodpovednosť a odhodlaním statočne čeliť ťažkostiam v kritickom okamihu, ako to vidíme u profesora Medrana a Chlpáča. Tieto protipóly ľudského charakteru sú výstižne stelesnené i v ženských typoch, ako je napríklad príslušníčka meštiackej vrstvy pani Trejová a na druhej strane nekonvenčná krásavica Paula i intelektuálka Claudia. Pomerne jednoduchý dej podfarbuje a oživuje nepretržité napätie vyvolané rozličnými záhadnými okolnosťami plavby, ako je čudná posádka, uzavretie prístupu do zadnej časti lode a podobne, ktoré budia u cestujúcich pocity nedôvery a neistoty, vrcholiace absurdnou smrťou jedného z nich. I ked Cortazár venuje značnú pozornosť vnútornému svetu svojich hrdinov, vie pôsobivo opísať i bežné životné situácie, za ktorými možno tušiť nové rozmery a významy, lebo skutočný svet sa uňho svojrázne prelína so svetom fantázie, a azda práve pre tieto hodnoty si román získal čitateľov v Európe a Amerike.

Bratislava, Slovaquie, après le coup d'Etat communiste de février 1948. C'en est fini de la démocratie et du multipartisme, mais le pouvoir est encore loin de tout contrôler. Dugan, résistant contre le nazisme, membre du Parti démocrate — désormais hors la loi — a fui en Autriche, divisée alors en zones d'occupation. Mais la police secrète d'Etat l'attire dans un guet-apens et le déporte en Tchécoslovaquie. Au même moment, sa femme et ses deux fils sont kidnappés dans le cadre de l'" Action bornes-frontière " : une fausse frontière et un faux camp américain pour émigrants, installés sur le territoire tchécoslovaque, dans le massif de la umava. Ceux qui fuient le communisme y sont internés et, se croyant en territoire de liberté, se confient aux agents de la police secrète. Dugan, dont la police a décidé de se servir, sous l'identité de Jozef Karsten, est enfermé dans un appartement. Il est petit à petit amené à collaborer et à compromettre ses anciens camarades restés à Bratislava, pour sauver la vie de sa femme et de ses fils. En essayant de combattre le mal insidieux dans lequel il est plongé, il finit par adopter certaines méthodes du système. Entre ses persécuteurs et les assauts de sa conscience, Dugan s'identifiera-t-il à Karsten, son double involontaire ?