Autor podáva príbehy a životné osudy detí sertaa – banditov jaguncov brázdiacich pusté a neľútostné planiny, kde na každom kroku číha smrť v rozličných podobách, proti ktorej bojujú, dôsledne zachovávajúc pravidlá vlastného mravného zákonníka. Za samotným príbehom vykresleným ústamihrdinu Riobalda – bývalého banditu, skrýva sa motív hľadania princípu dobra a zla symbolizovaného jednotlivými charaktermi.
Téma samozvaného diktátora je typická, možno obsedantná téma v latinskoamerickej literatúre a objavuje sa v dielach mnohých spisovateľov. Kým niektorí autori si pri jej stvárnení volia presný dobový rámec, Márquez ju spracoval po svojom – využil pritom paródiu a satiru, motívy a symboliku smrti, charakteristické pre barokové obdobie. Charakteristický štýl rozprávania, príznačný pre Sto rokov samoty, je zúžený na niekoľko bizarných motívov zo života dosadeného tyrana. Spisovateľ prekvapí hypertrofiou obrazov a scén, v nových a nových obmenách sa hromadia obludné fikcie, krúžením deja a využívaním anachronizmov sa popiera lineárny čas, v ktorom akoby logika nebola potrebná a skutočnosť sa, obrazne povedané, rozpadá na fragmenty. Autor namiesto klasickej priamej reči prechádza z jednej osoby na druhú, spája postavu rozprávača s inými postavami, a vytvára tak zvláštny obraz „reality“. Zároveň v románe nastoľuje otázku moci všeobecne, výrazne zaznieva aj rozmer existenciálny.
S neobyčajnou psychologickou hĺbkou vykresľuje zložitý zápas človeka o prežitie v nepriateľskom prostredí. Dejová zápletka sa sústreďuje na konflikt medzi dobrom a zlom. Stavia proti sebe skromného obchodníka a poľnohospodára Bernarda a bezohľadne chamtivého zemepána Nestora, ktorý sa spolieha na svojich zabijakov, zradných a nepevných, no závislých od vôle silnejšieho.
Súbor štúdií, doslovov k slovenským prekladom a odborne zameraných článkov má spoločného menovateľa - románske literatúry.
Na pozadí exotického prostredia zaoceánskej lode, ktorá vezie šťastných výhercov lotérie na výletnú plavbu do neznáma, autor zobrazil vrstvy juhoamerickej spoločnosti najmä prostredníctvom ich konania a vzájomných vzťahov. Po nepredvídaných udalostiach sa jeho hrdinovia ocitajú v situácii, keď sú nútení komunikovať, čo vyvoláva hlboké rozpory. Konformizmus, opatrníctvo a ľahostajnosť ostro kontrastujú so zmyslom pre zodpovednosť a odhodlaním statočne čeliť ťažkostiam v kritickom okamihu, ako to vidíme u profesora Medrana a Chlpáča. Tieto protipóly ľudského charakteru sú výstižne stelesnené i v ženských typoch, ako je napríklad príslušníčka meštiackej vrstvy pani Trejová a na druhej strane nekonvenčná krásavica Paula i intelektuálka Claudia. Pomerne jednoduchý dej podfarbuje a oživuje nepretržité napätie vyvolané rozličnými záhadnými okolnosťami plavby, ako je čudná posádka, uzavretie prístupu do zadnej časti lode a podobne, ktoré budia u cestujúcich pocity nedôvery a neistoty, vrcholiace absurdnou smrťou jedného z nich. I ked Cortazár venuje značnú pozornosť vnútornému svetu svojich hrdinov, vie pôsobivo opísať i bežné životné situácie, za ktorými možno tušiť nové rozmery a významy, lebo skutočný svet sa uňho svojrázne prelína so svetom fantázie, a azda práve pre tieto hodnoty si román získal čitateľov v Európe a Amerike.