Veronika Šikulová Knihy

V Bratislavskom regionálnom ochranárskom združení sme sa rozhodli vydať knižku detských rozprávok a preložiť tak environmentálne súvislosti do jazyka detí. Keďže sme v prvom rade ochranári a nie rozprávkari, na pomoc sme si zavolali troch známych slovenských spisovateľov – Veroniku Šikulovú, Juraja Raýmana a Máriusa Kopcsaya, ktorí majú všetci k prírode a jej ochrane veľmi blízko.Títo traja autori prepísali naše dlhoročné skúsenosti s ochranou druhov a biotopov do krásnych príbehov o zvieratkách. Napísali rozprávku o orliakovi, ktorý si nevedel nájsť dosť starý a pevný strom na hniezdenie, o dážďovníkovi, ktorý sa nemal kam vrátiť, pretože dom, v ktorom býval, zateplili, o bratoch hovniváloch z opustenej lúky, na ktorej sa prestalo pásť, o rybách v rýchlom, napriamenom Dunaji a o vtákovi strakošovi, ktorého hmyz, ubúdajúci z krajiny, postavil pred súd. Spolu takto vytvorili päť pútavých príbehov, ktoré svojimi ilustráciami doplnil Viliam Slaminka. Takto vznikla kniha ochranárskych rozprávok s názvom Príbehy z lúk a mokradí.

Dunčo je bodkovaný pes!Doma ho všetci ľúbia. Aj keď rozhryzie topánky, zje zubnú pastu, rozbije voňavku, zožerie papierové škatuľky, suché rožky, vajíčkové škrupiny, šunku, vysype v kuchyni smetiak, odvlečie do záhrady pingpongovú raketu, zlomí pravítko, ociká práčku, nanosí si do brlôžka topánky a svetre...Pozóóór, bodkýýý! Ratuj sa, kto môžeš!

Rad drobných príbehov zo života detí, videných z ich detského pohľadu. Autorka sa pohybuje v rozmedzí jednej väčšej rodiny, kde sú bratanci, sesternice, babička a pochopiteľne ich mamy a otcovia. Jej rodina je v dnešnom chaotickom svete vzájomných vzťahov závideniahodne normálna, až tak, že deti si ju vlastne ani veľmi nevšímajú a pokladajú ju za čosi celkom samozrejmé. Šikulová hovorí o detských príhodách a celom detskom svete s krehkosťou, aká tejto téme patrí, no predovšetkým s úplnou prirodzenosťou, a tak drobné príbehy Dorotky, Jurka, Vecanka a ich kamarátov čitateľa potešia, pobavia láskavým a bystrým slovom. Knihu ilustrovala Saša Švolíková.

Autorka o hlavnej postave svojej knižky: Niekoľko rokov pracovala v prestížnom literárnom týždenníku, neskôr sa zamestnala v kultúrnej rubrike istého bulvárneho plátku, napokon zostala na materskej dovolenke a svojou štipkou prispievala svetu do mlyna... Za večnú tému rozhovorov s rodinou a známymi si zvolila manželstvo a krehké putá medzi ľuďmi a s dôvtipom, ktorému nechýbal humor, rozoberala vzťahy, uprostred ktorých sa ocitala.

Líštičky majú rady teplo je čosi ako opera, v ktorej sa všetky dejstvá odohrávajú na javisku súčasne. Autorka o svojej knihe hovorí: „Chcela som do nej, podobne ako to býva, ale nemusí byť, v hudbe, prevteliť svoju lásku k stále sa obnovujúcej prírode, v ktorej je ľudský, ale aj zvierací či rastlinný tvor iba dočasnou, hoci dosť podstatnou súčasťou. Pri jej písaní som cítila radosť, a tak by jej jednotlivé árie či prehovory či poviedky mohli zaujať hravosťou, vtipom, divokosťou, zamilovanosťou, smútkom, čiže životom...“

Po dvoch románoch prichádza Verona Šikulová s knižkou krátkych textov. Sú prozaické, no nielen to, sú poetické i drsné zároveň. Odhaľujú všetky autorkine tváre, všetky lásky – úprimne a otvorene. Čo tvorí jej svet? Milovaný tato, deti, Modra so svojimi bizarnými postavičkami, lesný roh, láska, záhrada, vtáky, modlitba, literatúra... No táto kniha nie je len Veronina. Kúsok od Modry žije ilustrátorka Martina Matlovičová, ktorú tieto texty očarili. Inšpirovali ju k vytvoreniu obrázkovej podoby Veroninho sveta. A tak vznikli dve paralelné rozprávania, jedno literárne, druhé výtvarné.

Téma je stará ako ľudstvo samo - láska a hneď za tým nevera... Hrdinovia románu sú strašne kladní a strašne mŕtvi. Veronika Šikulová hovorí o udalostiach, ktoré sa udiali pred rokmi, a do ktorých nechtiac ako dieťa nazrela a zasiahla, a to, čo sa stalo, sa pokúša dať do súvislostí. Malé dievča stratené vo svete dospelých, ktorému rozumie po svojom, alebo našťastie nerozumie... Až po rokoch, keď sú jej hrdinovia mŕtvi, s hrôzou sebe vlastnou zistí, že „vstúpila do deja" a ovplyvnila svoj aj ich životy. Napokon sa všetko zle skončí. Autorka miluje prirovnania. Rada rozpráva. A gól, uštedrený tentokrát do vlastnej bránky, zrovnoprávňuje s tými, ktoré dala súperovi. Gól je gól, a keď je gól dobrý, nevadí, že ho dala sama sebe. To platí v prenesenom slova zmysle aj o spôsobe jej prehovoru.

Veronika Šikulová niekoľko rokov píše fejtóny do časopisu Miau. Z niektorých urobila poviedky, z iných ostali fejtóny. Popritom stále čosi píše. Aj preto pri niektorých jej poviedkach budete mať pocit, že ste ich už niekde čítali. Nie je to celkom tak. Autorka sa rada hrá, maže, kombinuje a pointuje nanovo. Poviedka je jej najobľúbenejší žáner. Má rada, ak sa o spisovateľovi hovorí, že stále píše tú istú knižku. O nej to platí dvojnásobne. Popri knižkách Domček jedným ťahom, Miesta v sieti či Diera do svetra vznikali poviedky. Hádam sa jej podarilo na plátno pridať zopár nových postáv a postavičiek, iným rozostriť kontúry. Tak nejako vznikla knižka, ktorá má príznačný názov Medzerový plod.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.