Fjodor Michajlovič Dostojevskij bol ruský spisovateľ a filozof, jeden z najvýznamnejších svetových spisovateľov, vrcholný predstaviteľ ruského realizmu a súčasne predchodca modernej psychologickej prózy. Počiatky jeho tvorby sú spojené s tzv. naturálnou školou, postupne však jej rámec prerástol. K najznámejším jeho dielam patria romány Zločin a trest, Idiot a Bratia Karamazovi.
Autor v diele reagoval na problémy, s ktorými sa stretával po celý život, konfrontoval západné a ruské myslenie. Pokúsil sa o zodpovedanie existencionálnych otázok človeka. Ruská dráma v diele prerastá do všeľudskej drámy
Hlavnými postavami sú despotický statkár Fiodor Pavlovič Karamazov a jeho synovia citovo zraniteľný Dmitrij (Miťa), racionalista Ivan a náboženský hĺbavec Aľoša, ktorí otca nenávidia. Jeho štvrtým synom so slúžkou Jelizavetou je nemanželský Smerďakov, ktorý v rodine žije ako sluha. Smerďakov zavraždí svojho otca, no za vraždu je však zatknutý impulzívny Miťa. Ten je nakoniec odsúdený na život vo vyhnanstve na Sibíri. Smerďakov sa neskôr prizná Ivanovi, no neskôr spácha samovraždu. Ivan však neskôr duševne ochorie a pred súdom sa mu nepodarí očistiť Miťove meno. Aľoša po smrti svojho duchovného učiteľa Zosima odíde z kláštora.
Už vyše sto rokov neutíchajú spory o tom, ktorý z románov F.M. Dostojevského je najlepší. Jedni tvrdia, že prvý – Chudobní ľudia, – pretože znamenal novú kvalitu v ruskej literatúre (podľa Belinského to bol prvý ruský sociálny román); iní sa nazdávajú, že Zápisky z mŕtveho domu, pretože sú v nich všetky základné myšlienky a problémy Dostojevského tvorby posibírskeho obdobia; tretí zaň označujú Zločin a trest, pretože znamená novú kvalitu v spisovateľovej tvorbe (prechod od dialogického románu k polyfonickému) a je aj skladobne najucelenejší; štvrtí dokazujú, že Diablom posadnutí, pretože prináša jeho najhlbšie rozvažovanie o človeku a svete a piati vyzdvihujú práve Bratov Karamazovovcov, pretože je to posledný román, v ktorom sa ako v oceáne zlievajú všetky témy predchádzajúcich autorových veľtokových románov. Tak ako každý z Dostojevského románov, predstavujú aj Bratia Karamazovovci neopakovateľnú myšlienkovú a umeleckú kvalitu, takže z hľadiska jeho stúpencov môže byť najlepší. Ide o to, že tak ako celé jeho dielo, predstavuje ďalší, iný, nový pokus myšlienkovo a umelecky preniknúť k „človeku ako k tajomstvu, ktoré treba odhaliť.“ Tak totiž svoje autorské vyznanie, svoj program, charakterizoval ešte na začiatku spisovateľskej dráhy on sám. Za toto odhaľovanie ľudského tajomstva platil tým najcennejším – zdravím a životom.
Psychologicko-detektívny príbeh Zločin a trest je fascinujúcou cestou do kriminálnej a mravne skazenej mysle, odhaľujúci dušu človeka, v ktorej zvádza svoj urputný boj samotná podstata zla a dobra. V románe sa chudobný petrohradský študent Rodion Raskoľnikov rozhodne zavraždiť starú úžernícku, život ktorej nemá pre nikoho cenu. Zlo pácha v mene dobra a ani po vražde neprestáva veriť svojej teórii o práve silných jedincov prekračovať morálne zákony a dopúšťať sa aj zločinov. Hoci sa mu podarí zahladiť stopy, dostáva sa do ťažkej psychickej krízy. Zoznámi sa so Soňou, dcérou úradníka Marmeladova, ktorá mu radí, aby sa k vražde priznal a prijal trest. Po vypätom vnútornom boji sa nakoniec Raskoľnikov k spáchanému zločinu priznáva a je odsúdený na nútené práce. Na Sibír ho sprevádza Soňa, ktorá svojou prostou a nesebeckou lásku pôsobí na jeho duševný prerod v nového lepšieho človeka.
Dejiskom je malé vidiecke mestečko kdesi ďaleko v Rusku koncom minulého storočia a v tomto mestečku sa zbiehajú nite čudesných dejov, ktoré môžeme vnímať aj ako filozofický epos, aj ako psychologickú detektívku – a ich strojcami sú takisto ľudia čudesní, posadnutí, čiže besi...
Denník spisovateľa patrí k pozoruhodným a málo preskúmaným dielam F. M. Dostojevského. Je kľúčom k duši skutočného Dostojevského aj k mnohým z jeho slávnych románov. Vznikol ako spontánna výpoveď bez autocenzúry k spoločenským, kultúrnym a politickým udalostiam v Rusku, predovšetkým v rokoch 1876 – 1877. denník je skôr záznamom prúdu vedomia než kompozične prísne racionálne premysleným dielom, je snahou autora zachytiť súčasne vznikajúce myšlienky obrazy, idey, názory usilujúce sa predrať na povrch v zhmotnenej podobe, čo predurčuje aj na prvý pohľad zmätočný, chaotický rozprávačský štýl denníka. Svoj spôsob písania denníka sám Dostojevskij vyjadril slovami: „Verný svojmu naturelu začnem od konca, a nie od začiatku, hneď vyjadrím celú myšlienku. Nikdy som nedokázal písať postupne, približovať sa k veci a vyjadriť ideu, až keď ju už stihnem celú vopred predžuť a podľa možnosti dokázať. Nemal som dosť trpezlivosti, prekážal mi v tom môj charakter." Výber predstavuje Dostojevského ako komentátora aktuálnych a pálčivých problémov doby, ako učiteľa, kazateľa, proroka, ako ironického a niekedy až sarkastického sudcu prostredníctvom jeho kontroverzných úvah o náboženstve, katolicizme, morálke, politike, vojne, ale najmä o mesianistickom poslaní ruského národa.
Veľkosť a mnohotvárnosť tvorby, hýrivosť talentu veľkého klasika ruskej literatúry 19. storočia F. M. Dostojevského, autora slávnych románov Zločin a trest, Bratia Karamazovovci, Idiot, Biele noci, Hráč a mnohých iných, netreba slovenskému čitateľovi nijako osobitne zdôrazňovať. O týchto dielach sa zvyčajne hovorí ako o jedinečných eposoch hľadania podstatných právd o človeku. Literárny kritik Alexander Matuška o ňom povedal, že ide o zosobnenú „očistu". Myslel tým celú tvorbu F. M. Dostojevského, zo všetkých podzemí i výšav, lebo každá, aj tá najnepatrnejšia jeho postava „v citovom a myšlienkovom tranze búcha na brány večnosti". Dostojevského kratšie prozaické útvary ostávajú neprávom tak trochu v tieni Dostojevského veľkých románov. Týka sa to najmä novely Zápisky z podzemia z roku 1864, ktorú mnohí považujú za azda najproblematickejší spisovateľov výtvor. No práve táto myšlienkovo trýznivá próza patrí medzi významovo najsilnejšie diela ruského klasika a čitateľovi poskytuje jeden z možných kľúčov do zložitostí Dostojevského génia. Poviedka Zlý žart (1862) nie je veľmi epická, lenže koľko nemilosrdných zostupov do „podzemia v duši" sa v nej odohrá! Nakoniec obe diela, publikované v tejto knihe, jednotnou umeleckou kadenciou sprítomňujú platnosť princípu: že niet závažných drobností v architektonicky skĺbenom diele a že každý jeho epický nerv charakterizuje a zastupuje celok veľkosti.
Dielo F. M. Dostojevského je nepochybne úprimným výrazom citlivej osobnosti, ktorá musela všetko prežiť a pretrpieť, než bola schopná to vysloviť. Svoj Denník spisovateľa začal publikovať v januári 1873. Chcel ho vydávať ako vlastné, nezávislé periodikum, ktoré by mu umožňovalo slobodne sa vyjadrovať k najaktuálnejším otázkam doby. Svojím horúčkovitým rozprávačským štýlom Denník akoby kopíroval horúčkovitosť, rozporuplnosť čias, ktoré túžil pochopiť. „Ja som predsa začal vydávať noviny ani nie tak pre iných, ako skôr pre seba, mal som neudržateľnú potrebu vyjadriť sa k našej zaujímavej a takej svojráznej dobe. Ešte nikdy predtým, v žiadnom svojom diele som si nedovolil doviesť niektoré svoje názory do konca, povedať to úplne posledné slovo…A tu som odrazu vypovedal posledné slovo svojich názorov a túžob na úlohu a poslanie Ruska v dejinách ľudstva.“ Poviedka Krokodíl nie je súčasťou Denníka spisovateľa. Vyšla v roku 1865 a predstavuje spisovateľa ako majstra irónie a literárnej karikatúry.
F. M. Dostojevskij uvádza svojho hrdinu, knieža Leva Myškina, do sveta plného zloby, falše a kariérizmu. Myškin, stelesnením ideálneho človeka, otvorene a dôverčivo pristupuje k ostatným, avšak jeho úprimnosť často vyvoláva posmech. Jeho magnetická povaha dokáže burcovať aj cynikov, no predovšetkým znepokojuje. Knieža sa snaží porozumieť každému a prežíva ich pocity, pričom nesie pocit zodpovednosti za krutosti života. Postupne sa dostáva do zápasu vášní, až sa stáva ich obeťou. Dostojevskij sa s Myškinom hlboko identifikuje, pričom mu pripisuje aj vlastnú chorobu. Spojuje ju s názorom, že medzi čudáctvom epileptikov a genialitou je len krok, a vyberá si oblasť ľudskej prirodzenosti a vzťahov ako najťažšiu výzvu. V diele sa objavujú ozveny národných eposov a literárnych zápasov, ktoré hľadajú ideály pravdy, dobra a krásy. Toto dielo, ako piate rozsiahle dielo Dostojevského, sa stalo jedným z najčítanejších v svetovej literatúre.
