Slavenka Drakulićová Poradie kníh

Opowieść o Dorze Maar, francuskiej surrealistycznej fotografce i malarce, skupia się na jej burzliwym związku z Pablem Picassem. Życie Henrietty Teodory Markovitch, córki architekta i właścicielki butiku, dzieli się na dwa okresy: przed i po Picassie. Po 16 latach w Buenos Aires wróciła do Paryża, gdzie zaczęła uczyć się fotografii i malarstwa. W 1930 roku przyjęła pseudonim Dora Maar, stając się uznaną postacią paryskiej awangardy. Powieść rekonstruuje życie artystki na podstawie jej odnalezionego notesu, ukazując jej miłość do Picassa oraz straty, jakie poniosła w związku z apodyktycznym artystą. Dora rezygnuje z fotografii, która była jej pasją, tracąc nie tylko sztukę, ale i osobowość. Autorka, Slavenka Drakulić, bada problemy kobiet we współczesnym świecie, koncentrując się na ciele, chorobach i traumach. Interpretacja życia Dory Maar jest literacko przekonująca, gdyż autorka wydobywa z jej doświadczeń szersze, uniwersalne znaczenia. Drakulić, chorwacka pisarka i dziennikarka, jest autorką wielu książek, które zostały przetłumaczone na ponad piętnaście języków. Powieść została wydana w wielu krajach, w tym we Włoszech, Niemczech i Francji.

W życiu istnieją tematy, o których rzadko rozmawiamy, a jednym z nich jest starzenie się – naturalny, lecz często marginalizowany proces. Książka zawiera szczerą i subtelną refleksję Slavenki Drakulić na temat tego, co jest przemilczane i emocjonalnie trudne. Opisuje stopniowe i bolesne znikanie osoby, będące wyrazem nieodwracalnej straty życia oraz krzykiem przeciwko niesprawiedliwości starzenia się. Otwiera przestrzeń do przemyśleń nad wieloma aspektami życia i śmierci. To intymna pozycja, która ukazuje, że tylko literatura może wyrazić to, co wydaje się niewypowiadalne. Słowa autorki są jak chirurgiczny nóż, precyzyjnie odsłaniający trudne prawdy. Drakulić, odpowiadając na pytanie o powód napisania książki, podkreśla, że nie zamierzała opisywać wszystkich aspektów starzenia się, lecz usłyszała głosy starszych przyjaciółek, które pragnęły potwierdzenia, że nie są same w swoich uczuciach niewidzialności. Zauważa, że choć starsi ludzie mogą posiadać dojrzałość i mądrość, w dzisiejszym świecie często są postrzegani jako zbędni. Slavenka Drakulić to chorwacka pisarka i dziennikarka, autorka wielu książek, publikująca w renomowanych czasopismach. Jej prace zostały przetłumaczone na ponad piętnaście języków, a ona sama zdobyła liczne nagrody literackie.

"Drakulić’s composite portrait provides a clear-eyed look at European values, and what they really amount to." —The New Yorker An evocative and timely collection of essays that paints a portrait of Eastern Europe thirty years after the end of communism. An immigrant with a parrot in Stockholm, a photo of a girl in Lviv, a sculpture of Alexander the Great in Skopje, a memorial ceremony for the 50th anniversary of the Soviet led army invasion of Prague: these are a few glimpses of life in Eastern Europe today. Three decades after the Velvet Revolution, Slavenka Drakulic, the author of Cafe Europa and A Guided Tour of the Museum Of Communism, takes a look at what has changed and what has remained the same in the region in her daring new essay collection. Totalitarianism did not die overnight and democracy did not completely transform Eastern European societies. Looking closely at artefacts and day to day life, from the health insurance cards to national monuments, and popular films to cultural habits, alongside pieces of growing nationalism and Brexit, these pieces of political reportage dive into the reality of a Europe still deeply divided.

Silný príbeh výnimočnej a nadanej Milevy Marićovej, prvej manželky Alberta Einsteina, ženy s ťažkým životným osudom, ktorá si so sebou nosí svoj náklad smútkov. Ako jedna z prvých žien študovala teoretickú fyziku na univerzite v Zürichu, no napriek talentu a úsiliu sa jej nepodarilo naplniť svoje ambície a stať sa vedkyňou. Autorka pri písaní románu vychádzala z autentických dokumentárnych materiálov, ale i predpokladov, podľa ktorých bola Mileva spoluautorkou Einsteinových prevratných prác na poli fyziky. Kniha je skôr sugestívnym psychologickým románom než biografickou rekonštrukciou. Ponárame sa do vnútorného sveta krehkej a citlivej ženy, ktorá sa vo chvíli bolestivého a ponižujúceho rozpadu svojho manželstva vracia k zásadným udalostiam svojho života, ku vzťahu s komplikovaným, nepredvídateľným a citovo nezrelým mužom a analyzuje, prečo sa jej nepodarilo naplniť životné sny a ambície. Ide o univerzálny príbeh ženy, ktorá v istej chvíli svojho života musela voliť medzi osobnými ambíciami a starostlivosťou o rodinu a potom už nebolo cesty späť. Jej kariérny aj osobný život zároveň nezvratne poznamena psychický otras spojený so smrťou prvého dieťaťa. Mileva bojuje s depresiami, komplikovanou finančnou situáciou nezabezpečenej matky dvoch detí, zdravotnými problémami mladšieho syna a snaží sa pri tom neprepadnúť úplnej beznádeji, nájsť v sebe zbytky energie a ísť ďalej.

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

In a collection of eight stories that satirize communism, each tale is narrated by an animal repsenting a formerly communist country, with the critter reflecting on the fall of communism. By the author of Café Europa: Life After Communism. Original. 30,000 first printing.

„Lebo veď povedz, kto by si bol pred dvadsiatimi rokmi pomyslel, že komunizmus takto skončí – v múzeu?“ „Komunizmus? A to je čo? Nejaké náboženstvo? Alebo výrobca áut?“ Myš, pes a mačka rozprávajú tri príbehy, ktoré nepatria k tomu najhrôzostrašnejšiemu, čo sa v tejto časti sveta počas komunistickej totality udialo. A predsa prinášajú momentky približujúce reálny socializmus nielen pamätníkom, ale najmä mladším generáciám: Múzeum škaredých vecí v Prahe z čias, keď nebolo dostať toaletný papier a v hlave všetci nosili vyšetrovaciu miestnosť. Tisíce túlavých psov v Bukurešti, ktorým paradoxne dal kedysi slobodu diktátor. Generálova mačka, čo nie je len odborníčkou na duševné zdravie svojho pána, ale i na ozdravné vyrovnávanie sa s minulosťou v Poľsku.

Ljubav i bol opsesivne su teme Slavenke Drakulić, a u Fridi Khalo pronašla je junakinju koja joj je omogućila da istraži najdublje i najekstremnije registre tih temeljnih ljudskih osjećaja. Meksička slikarica koja je preživjela 32 operacije - u mladosti joj je utrobu probola čelična šipka, noga joj je bila potpuno smrskana, a kralježnica zauvijek uništena - unatoč boli, stalnoj i nesavladivoj, živjela je intenzivno i ispunjeno. Bila je u vezi s nekima od najglasovitijih ljudi svog doba i naslikala je slike koje su je pretvorile u ikonu 20. stoljeća. Ponirući u njen svijet boli i ljubavi, s puno tankoćutnosti, i sa zalogom vlastitog iskustva, Slavenka Drakulić napisala je roman u kojem se neprekidno isprepliću, obogaćuju i poništavaju jezik boli i jezik ljubavi.

Kniha esejů, v nichž autorka přibližuje jednak detaily života v komunistických zemích, jednak kontury a stíny války v Jugoslávii v 90. letech. Texty jsou výběrem ze tří knih, které nejprve vyšly v angličtině ve Velké Británii a USA. Autorce se zde podařilo přiblížit (právě pohledu čtenáře z druhé strany železné opony) ty jemné, v "dějinném" pohledu nezachytitelné, zdánlivě nedůležité a těžko sdělné odstíny a detaily běžného života (zejména žen) v kleci komunistických zemí, ale také v době děsivě nenávistných krvavých bratrovražedných konfliktů doprovázejících konec komunistické éry v rozpadávající se Jugoslávii. Osvětluje tato stinná zákoutí historie ne jen prostým popisem, ale citlivým, osobně zaangažovaným esejistickým zamýšlením. Zároveň se snaží pro západní čtenáře "přeložit" tehdejší (i nynější) pohled běžného člověka z "východu" na svou situaci obecně: Dřívější pocity ponížení, deklasé vůči lidem ze západu - a jistá současná beznaděj z pocitu nesdělitelnosti zkušeností. Těmito texty autorka onu propast mezi "námi a jimi" dost úspěšně překračuje a text je velmi sdělný i pro nás, neboť velmi hutně a sevřeně vyslovuje "naše" zkušenosti.