Slavenka Drakulićová Poradie kníh

Silný príbeh výnimočnej a nadanej Milevy Marićovej, prvej manželky Alberta Einsteina, ženy s ťažkým životným osudom, ktorá si so sebou nosí svoj náklad smútkov. Ako jedna z prvých žien študovala teoretickú fyziku na univerzite v Zürichu, no napriek talentu a úsiliu sa jej nepodarilo naplniť svoje ambície a stať sa vedkyňou. Autorka pri písaní románu vychádzala z autentických dokumentárnych materiálov, ale i predpokladov, podľa ktorých bola Mileva spoluautorkou Einsteinových prevratných prác na poli fyziky. Kniha je skôr sugestívnym psychologickým románom než biografickou rekonštrukciou. Ponárame sa do vnútorného sveta krehkej a citlivej ženy, ktorá sa vo chvíli bolestivého a ponižujúceho rozpadu svojho manželstva vracia k zásadným udalostiam svojho života, ku vzťahu s komplikovaným, nepredvídateľným a citovo nezrelým mužom a analyzuje, prečo sa jej nepodarilo naplniť životné sny a ambície. Ide o univerzálny príbeh ženy, ktorá v istej chvíli svojho života musela voliť medzi osobnými ambíciami a starostlivosťou o rodinu a potom už nebolo cesty späť. Jej kariérny aj osobný život zároveň nezvratne poznamena psychický otras spojený so smrťou prvého dieťaťa. Mileva bojuje s depresiami, komplikovanou finančnou situáciou nezabezpečenej matky dvoch detí, zdravotnými problémami mladšieho syna a snaží sa pri tom neprepadnúť úplnej beznádeji, nájsť v sebe zbytky energie a ísť ďalej.

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

„Lebo veď povedz, kto by si bol pred dvadsiatimi rokmi pomyslel, že komunizmus takto skončí – v múzeu?“ „Komunizmus? A to je čo? Nejaké náboženstvo? Alebo výrobca áut?“ Myš, pes a mačka rozprávajú tri príbehy, ktoré nepatria k tomu najhrôzostrašnejšiemu, čo sa v tejto časti sveta počas komunistickej totality udialo. A predsa prinášajú momentky približujúce reálny socializmus nielen pamätníkom, ale najmä mladším generáciám: Múzeum škaredých vecí v Prahe z čias, keď nebolo dostať toaletný papier a v hlave všetci nosili vyšetrovaciu miestnosť. Tisíce túlavých psov v Bukurešti, ktorým paradoxne dal kedysi slobodu diktátor. Generálova mačka, čo nie je len odborníčkou na duševné zdravie svojho pána, ale i na ozdravné vyrovnávanie sa s minulosťou v Poľsku.