Alexandr Isajevič Solženicyn Knihy

První slovenské úplné vydání autorova stěžejního díla, odhalujícího a popisujícího poměry v sovětských komunistických koncentračních táborech, které se stalo synonymem politické a lidské obžaloby stalinismu. A. Solženicyn čerpá jak z vlastních zkušeností politického vězně, který prošel hrůzami Gulagu, tak z dobových dokumentů a mnoha autentických svědectví. Osud jednoho vězně, sledovaný a popsaný od zatčení přes vyšetřování, soud a transport do tábora, i další příběhy jednotlivých vězňů vedou pak autora k úvahám o nesmyslné krutost a absurditě sovětského zákonodárství a poměrů ve Stalinově éře. Vychází ve třech svazcích.

Nové slovenské vydanie významného diela vychádza v revidovanom preklade s novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a politické súvislosti tej doby. Autor odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch, pričom dielo sa stalo symbolom obžaloby stalinizmu. Základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi, ktorý počas svojej vlády inicioval masové popravy, plánovanú ekonomiku, Čeku a prvé tábory, neskôr známe ako gulag. Autor čerpá z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, a z dobových dokumentov a autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd a transport do tábora, pričom zobrazuje život v ňom a príbehy ďalších väzňov. Na pozadí týchto udalostí sa zamýšľa nad krutými a absurdnými aspektmi sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére. Podľa autorových prepočtov prešlo gulagom približne šesťdesiat miliónov ľudí. Keď v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, len málo zasvätených vedelo, že dvanásť rokov pracoval na svojom najdôležitejšom diele. Toto dielo patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia a je považované za silné svedectvo o politickom režime.

Román vypráví o osudu mukla a věčného vyhnance Olega Kostoglotova, který se v polovině padesátých let přichází léčit na taškentskou onkologickou kliniku. Je to v době, kdy Stalin je již dva roky mrtev, Berija popraven a kdy se začínají objevovat první nesmělé náznaky změn. Na onkologické klinice se setkávají členové strany i vyhnanci, národy, které sem Stalin vysídlil, i původní obyvatelé, lékaři i pacienti. Jejich společným nepřítelem je rakovina: nemoc, smrt, konec života... V blízkosti smrti padají všechny dosavadní jistoty, všechny plány, všechna privilegia. A v tomto světě rozehrává Solženicyn příběhy svých hrdinů, jejich lásek a nadějí. Nádory, sarkomy a metanoblastomy jsou nejen krutou skutečností, s níž se potýkají hrdinové románu i lékaři, ale i metaforou pro rakovinu lži, přetvářky, násilí a útlaku, která metastázuje do všech vrstev ruské společnosti.

Dej knihy Lenin v Zürichu začína pred vypuknutím prvej svetovej vojny a končí známym transportom cez Nemecko do Ruska v roku 1917. Alexander Solženicyn dlhé roky zbieral materiál nielen na Súostrovie Gulag, ale aj na románový cyklus Červené koleso, plánovaný ako cyklus dvadsiatich kníh, ktorého písaniu sa venoval počas rokov v americkom exile. Hoci v ňom videl svoje životné dielo, zostal nedokončený. Iba prvé dve knihy majú pritom románový charakter, zvyšné publikované časti sú skôr faktografickou kronikou. Autor chcel v každej z častí zachytiť dobové udalosti v tzv. uzloch, ich dej sa vždy koncentroval do niekoľkých kľúčových dní. V roku 1975 Solženicyn vydal časti týkajúce sa Lenina v osobitnej knihe s názvom Lenin v Zürichu. Lenina v nej vykreslil ako človeka posadnutého jedinou myšlienkou, rozpútať svetovú socialistickú revolúciu. Uznáva len vlastné názory, rozkolu vo svojej strane dáva prednosť pred kompromismi, a to aj za cenu vlastnej izolácie. Nepozná priateľstvo, s ľuďmi sa spája, len ak ich môže využiť pre svoju vec. Ak pre neho v danú chvíľu nie sú užitoční, odvrhne ich. Medzi využívaných priateľov patrí aj jeho milenka Inessa Armandová, na ktorej mu však prekáža príliš nezávislý spôsob myslenia, prednosť dáva Nadežde Krupskej, ktorá je poddajná a oddane sa o neho stará.

Námet legendárnej novely slávneho ruského spisovateľa Alexandra Solženicyna, ktorý ako prvý v bývalom Sovietskom zväze začal zobrazovať hrôzy stalinizmu, vznikol v Ekibastuzskom pracovnom tábore v zime 1950 – 1951. Hlavnú postavu Ivana Denisoviča autor vytvoril podľa vojaka Šuchova, s ktorým bojoval v druhej svetovej vojne, a na základe vlastných skúseností v tábore, kde pracoval ako murár.

Matrionina chalupa je autobiografická novela o živote a smrti Matriony Zacharovovej. Kniha je napísaná podľa skutočných udalostí. Pravý názov dediny je Miľcevo, Vladimírska oblasť. Jej pôvodný názov znel Niet dediny bez spravodlivého, definitívny názov dal novele básnik A. T. Tvardovskij. Pri vydaní bol zmenený rok, v ktorom sa príbeh odohráva, a dej bol situovaný do predchruščovského obdobia. Autorovi sa vyčítalo, že obišiel skúsenosti prosperujúceho susedného kolchozu, na čele ktorého stál hrdina socialistickej práce.