Hana Zelinová Poradie kníh

Vydavateľstvo Knižné centrum si chcelo krásne životné jubileum autorky uctiť vydaním knižnej publikácie, poskladanej z jej rozprávkovej tvorby, uverejňovanej v rôznych periodikách. Určite by bola rada, keby sa táto kniha rozprávok stala pre deti podobným knižným kamienkom, akým boli voľakedy ešte pre žiačku Hanku Zelinovú Andersenove rozprávky...

Každého z nás našla, alebo nájde chvíľa, keď sa musí obzrieť na to, čo po sebe zanechal. či radosť, či žiaľ, či vinu, alebo odpustenie, za čím bude cnieť do konca svojho života. Ja som k tej chvíli došla už dávnejšie, ale aj dnes mi prechodí znova sa obzrieť v tejto mojej knihe spomienok na to, čo bolo aj také, aj onaké: na mojich najbližších, na priateľov a dobrých ľudí, ktorí, nielen mňa, ale mnohých z nás čímsi obohatili, skrášlili a urobili o máčik ľahšími. A tak želám každému z Vás pokoj duše a pocit dobre vykonanej práce, keď sa Ešte raz obzriete...

Prozaická kniha skúsenej, "ostrieľanej" dámy v slovenskej literatúre predostiera pred čitateľa chytľavý, citlivý a presný príbeh, ktorým mapuje azda svoje spomienky na mladosť a potom s poodhalením našej súčasnosti – času po novembri 1989, ukazuje čitateľovi, porovnáva a konfrontuje také „dejové epizódy" v slovenskej histórii ako bol prvý Slovenský štát, normalizácia...

Spomienky spisovateľky Hany Zelinovej na najbližších a priateľov.

S rozprávačským majstrovstvom do súčasnosti zasadený, vždy znova sa opakujúci príbeh o Kainovi a Ábelovi, o nenávisti, zrade, ale aj o láske.

Koncom osemdesiatych rokov som stretla svoju známu v hlbokom smútku. Na moju otázku - čo sa stalo? - mi odpovedala, že nedávno pochovala svojho jediného šestnásťročného syna-narkomana. Správa o príčine smrti jej syna ma nielen roztriasla, ale prebudila aj môj záujem: prečo a z akého dôvodu naša mládež vystiera ruky po drogách? Z toho záujmu sa neskoršie zrodil môj román. Písala som ho postupne a veľmi ťažko. Ťažisko mojich poznatkov som nadobudla v Kanade v odbornom sprievode môjho synovca-psychiatra, lebo my ani vtedy, ale ani dnes ešte nemáme zákon o povinnom liečení narkomanov. A máme ich už priveľa. Od školopovinných detí po dospelých. Preto tým matkám a otcom, ktorí zanedbali z akýchkoľvek príčin výchovu svojich detí, podávam zrkadlo, aby sa v ňom videli neprikrášlení a holí. Tak to vychádza aj môjmu „kvázihrdinovi“ Máriovi Turovčíkovi na dne jeho mladého života. A ja mám, spolu s mojou sprievodkyňou na strastiplnej ceste pomoci drogovo závislej mládeži k návratu z pekla drogovej závislosti do života MUDr. Vierou Oravcovou-Teplou, primárkou Psychiatrickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave, dojem, že naše úsilie nie je vietor v poli, a že tie ruže budú raz trhať vo vlastných záhradách, a nie na samom dne ničoty. Preto jej, za seba i za tých v budúcnosti vyliečených zo závislosti od drog, ďakujem zo srdca aj za jej morálnu pomoc pri písaní tejto knihy.

Dve slová (1966) - Osudy dvoch žien, ktoré sa nikdy nevideli a neuvidia.. Je to román o osude dvoch žien, podobných noci a dňu, dobru a zlu, s hlbokým výdychom odpustenia. Niet krajších slov v ľudskom živote, ako sú slová: Odpusť mi...