Sándor Márai Knihy

Čo je to písať? To nie sú len záblesky geniality, to dokonca najmenej! Je to škrabanie, vstávanie, líhanie, mrmlanie, stimulovanie telesnej vášne, ktorú potom treba upokojiť, aby sa na nejakej príslušnej teplote dalo pracovať, stála pohotovosť, istý typ gangsterstva proti svetu, triezvosť, podozrievavosť, extáza, ktorú treba niekedy umelo vybičovať... To všetko musí byť pre človeka, čo s tým žije, veľmi únavné. Aj mňa písanie vyčerpáva. Nudí ma ten spisovateľ, tá chorobná bytosť s jeho divokou a nekompromisnou vôľou a úmyslami. Čo by sa stalo, keby som sa s ním jedného dňa rozišiel? Poslal ho na dôchodok? A sám by som sa pustil do niečoho iného, začal by som žiť bez písania, s jednou ženou a bil sa so životom... Myslím si, že už to nie je nemožné. Nie je to však ani pravdepodobné.

Pravda je, že spisovateľ sa dokáže úplne a bezvýhradne vyjadriť iba v rodnom jazyku. Do emigrácie si ho berie ako dajakú tajnú zmluvu, ktorá je zmyslom jeho života, a preto ju musí do cudziny prepašovať v podšívke kabáta. Tam si ju za každú cenu a všetkými možnými spôsobmi chráni, lebo inak nedokáže písať, iba koktať. Pravda je aj to, že v cudzine si veľa spisovateľov nedokáže to magické vedomie, čo si so sebou priniesli, materinský jazyk, lebo v malom gete emigrácie sa jazyk mnohých spisovateľov prispôsobí jazyku geta... Podobne sa doma jazyk niektorých spisovateľov počas studenej vojny zmenil na argot. Sú však veľké vzory: Turgenev, Joyce, Ezra Pound, Lawrence, Thomas Mann a mnoho iných, ktorí si v cudzine mimo atmosféry materinského jazyka zachovali jazykové povedomie a vytvorili plnohodnotné dielo.

Spoveď mešťana je svedectvom o období, "keď žilo niekoľko generácií, ktoré hlásali víťazstvo rozumu nad pudmi a verili v silu ducha, že dokáže pribrzdiť túžbu luzy po smrti". Prvá čať knihy je príbehom dospievania, príbehom prvých vnútorných kríz vnímavého, inteligentného chlapca, ktorý hľadá rovnováhu medzi túžbou po slobode a nevyhnutnosťou prispôsobiť sa spoločenským normám. Druhá časť hovorí o nemeckých, francúzskych a talianskych rokoch začínajúceho novinára a spisovateľa, o hľadaní vlastnej cesty v prostredí mondénnej, ale rozvrátenej povojnovej Európy, v ktorej spodných prúdoch vrie nepokoj, spôsobený rozpadom hodnôt "starého sveta".

V roku 1598, keď je svätá inkvizícia považovaná za bežnú súčasť života, vydáva sa istý španielsky karmelitán – sám aktívny inkvizítor – s viacerými spolupútnikmi do Ríma, aby na vlastné oči videl toho Jediného, kto má právo „zväzovať“ a „rozväzovať“.

Máraiho román Bejbi alebo prvá láska vyšiel po prv raz v roku 1928. Po zbierkach poézie a publicistiky to bol prvý román, ktorý zaznamenal výrazný úspech. Napísal ho ešte ako mladý autor na začiatku svojej nesmierne bohatej tvorby. Denník starnúceho, osamelého, citovo umŕtveného profesora latinčiny, ktorý sa zamiluje do svojej žiačky a tento emotívny šok ho doslova pripraví o rozum, pôsobí ako experiment mladého autora vysporiadať sa s nezažitou témou. Hoci je príbeh románu umiestnený do fiktívneho prostredia, obzvlášť zaujímavé sú pre slovenského čitateľa i slovenské reálie v texte.Príbeh sa odohráva sčasti v Tatrách, ale i v rôznych mestách na Slovensku. Bejbi alebo prvá láska patrí k autorovým románom, ktoré nemožno obísť pri komplexnom pohľade na jeho dnes už svetoznáme dielo.

Tridsaťšesťročný Péter Garren je spisovateľ a práve sa odhodláva napísať prvé veľké dielo, ktoré by obsiahlo všetky problémy života Európy. Jedného dňa vo svojom parížskom byte začuje z rádia hlas. Neznámy rečník škrekľavo žaluje, odsudzuje, obviňuje, Garren mu však sotva rozumie a čoskoro by naňho zabudol ako na zvláštne divadelné predstavenie. Keď však príde na večierok k priateľovi, postupne zisťuje, že hlas je v spoločnosti prítomný, že už zasiahol každého rozmýšľajúceho človeka, každú oblasť života. Čosi sa začalo – a nastávajúca premena bude hrozivejšia, než by si bol vedel predstaviť, lebo znamená koniec kultúry, koniec dovtedy známeho sveta.

Máraiho Kniha byliniek (Füves könyv, 1943, prvé vydanie v slovenčine Kalligram 2001) sa teší veľkej čitateľskej obľube. Obsahuje početné maximy, vtipné, a pritom veľmi triezve, nemilosrdné postrehy či akési stručné a jadrné záznamy životnej skúsenosti. Je to v podstate kniha zápiskov, ktorá by mohla zaujať dôstojné miesto medzi spismi Marka Aurelia, Senecu, Montaigna či Lao-ceho. Toto útle a nevtieravé dielko Sándora Máraiho chce byť vlastne spoľahlivým, múdrym a zrozumiteľným spoločníkom do chvíľ pohody i nečasu. Napriek tomu, že je záznamom autorovho náhľadu na život, nemožno v ňom hľadať ucelený, prísne sformulovaný filozofický systém. Možno práve v tom spočíva jeho najväčšie čaro. A ešte azda v tom, že v originálnej podobe sprístupňuje myšlienkový fundament jedného monumentálneho životného diela.

V poeticky ladenej knihe Nebo a zem sa spisovateľ vyrovnáva s plynutím času, velikánmi svetovej a maďarskej literatúry a v neposlednom rade s úspechmi a zlyhaniami. Knihe dominuje nostalgia za svetom, ktorý by sme v súčasnej strednej Európe zbytočne hľadali, no predsa akoby bol súčasťou života každého, kto tu žije. Z maďarského originálu preložil Peter Macsovszky . verše prebásnil Peter Uličný.

Román Zem, zem!... (Föld, föld!...) patrí medzi Máraiho memoárové diela. Autor sa v ňom definitívne a dramatickým spôsobom lúči so svojou domovinou. Táto rozlúčka je však jedným dychom aj rozlúčkou s celou západnou civilizáciou. Tón diela je melancholický a skeptický. Márai v ňom vlastne prehodnocuje celé dvadsiate storočie.

Podľa jednej hypotézy ľudstvo ohlúplo životom v modernej civilizácií. ľudia zovšedneli, začali sa na seba podivuhodne podobať v spôsobe, ako sa odievajú, zabávajú, žijú, a aj po stránke duševnej. V časopisoch o tom úkaze vychádzali články, ale rozumelo im už veľmi málo ľudí. Každý hovoril to isté, ba neskôr aj to isté cítil. V súvislosti s niektorými javmi jedni výskumníci podozrievali kino, druhí rádio, ďalší časopisy a zasa ďalší pripisovali zodpovednosť za celú tú duchovnú jednotvárnosť života neviditeľným režisérom. Obžaloba znela, že ľudstvo sa čoraz väčšmi vzdáva prepychu samostatného myslenia a individuálneho výrazu a hovorí tak, ako keby omieľalo test nejakej veľkej, všeobecnej bruchovravy... Mágia, ktorá v maďarčine prvýkrát vyšla v roku 1941, predstavuje súbor poviedok v autorovom výbere. Márai v nich rozoberá vzťahy jednotlivca a kolektívu, protirečenia domoviny a cudziny, otázky úspechu a zmaru či reality a fikcie. Za každým slovom, za každým činom a udalosťou sa skrýva neodvratný osud, tajuplnosť alebo premrhaná šanca. Autor buduje svoje príbehy na náznakoch balansujúcich medzi jemnosťou impresionizmu a zlovestnosťou expresionizmu. Poviedky charakterizuje komorná, miestami humorná a miestami zas trpká atmosféra.