Een vredig Zwitsers stadje gaat in 1942 nog steeds gebukt onder de gevolgen van de crisis van de jaren dertig; een groot deel van de werkeloze bevolking is vatbaar voor een reeds latent aanwezig antisemitisme.
Jeden parížsky dom. Osem bytov. Nekonečno príbehov. Dojemný a vtipný román, ktorý vyzdvihuje tiché víťazstvá nenápadných ľudí medzi nami. V luxusnom činžiaku v centre Paríža pracuje päťdesiatštyriročná Renée. Navonok spĺňa všetky stereotypné predstavy o domovníčke: je tučná, nepríjemná, závislá od telenoviel. Jej zamestnávatelia však nevedia, že Renée zbožňuje umenie, filozofiu, hudbu a japonskú kultúru. V rovnakom dome žije dvanásťročná Paloma, dcéra nudného poslanca, talentované a prekvapivo jasnozrivé dievča, ktoré sa rozhodlo v deň svojich trinástych narodenín ukončiť svoj život. Paloma a Renée skrývajú pred všetkými svoju skutočnú osobnosť a najlepšie vlastnosti, lebo tušia, že ich nedokážu alebo nechcú oceniť. Až keď do budovy príde bohatý Japonec Ozu, objavia v sebe spriaznené duše. Iba on si dokáže získať Palominu dôveru a odhaliť tajomstvo Renée, ktoré starostlivo skrýva za svojím prestrojením.
Poslední dílo francouzského prozaika z devatenáctého století je společensko-satirický román, líčící příběhy dvou vysloužilých písařů, kteří se odstěhovali na venkov a na stará kolena se věnují svým svérázným koníčkům. Seznámili se jednoho dne na lavičce v parku a ihned zjistili, že je pojí společný zájem o vědu a umění. Jejich diletantské pokusy pěstovat melouny, rozbít atom či konzervovat jídlo končívají katastrofou, ale staříci nepolevují a žijí životem, po němž vždy toužili.
Gustave Flaubert geldt als een van de grootste prozaïsten in het algemeen en uit de Franse literatuur van de negentiende eeuw in het bijzonder. Een van zijn opvattingen was dat een schrijver zich in romans en verhalen diende te onthouden van elke persoonlijke mening. Hij diende in zijn schepping overal aanwezig te zijn maar nergens zichtbaar. Inderdaad is de auteur van Madame Bovary, De leerschool der liefde en Drie Verhalen, afgezien van enkele vage sympathieën en vooral antipathieën, onzichtbaar gebleven. We zouden alleen via memoires en getuigenissen van anderen iets over zijn leven geweten hebben, ware het niet dat Flaubert de gewoonte had om na zijn dagelijkse 'worsteling met de stijl' geregeld een of meer brieven te schrijven om het contact met de buitenwereld te onderhouden.Van deze omvangrijke correspondentie, die door sommigen als hét meesterwerk van Flaubert wordt beschouwd, is het overgrote deel bewaard gebleven. Het vormt een van de meest ontroerende, tragische, komische en leerzame brievenverzamelingen die er bestaan.