Fabrice Fajeau Knihy

Rok 1793. Najbúrlivejší rok Veľkej francúzskej revolúcie. Rok úžasného desu a hrôzy, ale aj rok velikánskeho obrodzovania ľudstva; obrodzovania, ktoré je, ostatne pre históriu a ľudstvo dôležitejšie a významnejšie než ten des a hrôza. Pretože ten des a tá hrôza triafali do toho, čo pre históriu – a predovšetkým pre ľudstvo – prestávalo mať svoj bytostný význam: rojalizmus, monarchizmus, feudalizmus. Na pozadí tragicky chmúrnych i oslnivo žiarivých udalostí sa odohrávajú o nič menej tragické i žiarivé príbehy ľudí, ktorí sa v nich zmietali, ktorí v nich trpeli, ktorí v nich jasali, ktorí v nich padali – ale aj víťazili: myšlienkou pokroku, ľudstva a ľudskosti.

Keď mladý, dovtedy takmer neznámy predseda Kráľovského súdu v Bordeaux vydal v roku 1721 Perzské listy, ukázalo sa, že dielo napísal ozajstný majster. Parížania rozchytali niekoľko vydaní a podnikaví vydavatelia pridali ešte zopár napochytro vyrobených napodobenín. A hoci Montesquieu svoj „preklad z perzštiny“ vydal anonymne, stal sa hneď slávnym. Obdobie, v ktorom autor žil, naskrze nebolo také, že by na ňom nebolo čo kritizovať. Lenže útočiť vždy nemožno alebo neradno priamo: musíte hovoriť vážne, a pritom žartovať, váš bič môže šľahať, nie však vážne zraniť. Túto ťažkú úlohu brali na seba cudzokrajní návštevníci, ktorí prišli do Francúzska a opisovali, čo tu videli. Cudzinec si mohol dovoliť povedať všetko, aj to, čo si sami Francúzi len tajne mysleli – a pritom ho nemuseli brať vážne. Tak sa stal orientálny cestovateľ obdobou stredovekých múdrych šašov na kráľovskom dvore. Túto novú formu neobjavil Montesquieu. Mal veľa predchodcov. Forma tu bola, lenže nedokonalá. Montesquieu jej dal švih, ľahkosť a rafinovane presné dávkovanie vážnych úvah a šteklivých poviedok, žánrových obrázkov a háremových dobrodružstiev, vážnych kritík i nenáročných anekdot.