Ladislav Mňačko bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.
Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.
Smrť sa vola Engelchen Je to román s autobiografickými črtami, lebo sám autor bol členom partizánskej skupiny, ktorá mala útočisko v osade Ploština a 5. 5. 1945 bol zranený rovnako ako rozprávač Voloďa. Ďalšími autobiografickými postavami sú – nemecký generál: Engelchen, Skorzeny Vystupuje tu dosť široká škála postáv: Marta – židovka Kubiš obaja pracovali aj pre Nemcov aj pre partizánov. Nikolaj – veliteľ partizánskeho oddielu. Baťa a Machu – najskôr sa prihlásili k partizánom, a hoci sa im nezdali, prijali ich medzi seba, ale o pár dní utiekli a zradili. Martin a Willi – boli Nemci, ktorý sa dostal partizánom do rúk ale partizáni ich nezabili a oni im pomohli. Strieda sa tu prítomnosť a minulosť.
Diskusia o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bola zavádzajúca, pretože nikdy z nej neodišiel; jeho dielo len nebolo vydávané. Mnohé generácie čitateľov si predávali staré vydania jeho kníh, pričom jeho vplyv na literatúru bol stále prítomný. Mňačko do literárneho diskurzu vniesol surové životné fakty a neúnavne bránil slabých proti moci. Jeho dielo „Oneskorené reportáže“ otvorilo novú etapu slovenskej literatúry, zameranú na pravdu. Nikto pred ním neoznačil tak otvorene stav spoločnosti, v ktorej sme žili. Autorovo slovo sa stalo kľúčovým katalyzátorom pre umenie, najvýraznejšie v legendárnom týždenníku Kultúrny život, kde bol nielen autorom, ale aj šéfredaktorom. Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa hlási k svojim publicistickým koreňom. Jeho vášnivý postoj mu umožňuje preniknúť pod povrch javov a demaskovať skryté väzby. Cieľom jeho písania nie sú sofistikované psychologické analýzy, ale surové fakty o spoločnosti. Aj keď sa stretol s kritikou, čitatelia sa k jeho knihám vracali, pretože v nich nachádzali odraz vlastného života. Nové vydanie „Oneskorených reportáží“ je adresované týmto čitateľom, ako aktuálne svedectvo.
Román Ako chutí moc je nielen brilantná analýza mravného rozkladu straníckeho a štátneho funkcionára v ťaživých päťdesiatych rokoch, môže slúžiť aj ako obraz neostalinského temna normalizácie, ale súčasný čitateľ v ňom zrejme nájde aj mnoho paralel so súčasnosťou. „Zakazovaný, povesťami opradený, škandalizovaný – všetky tieto prívlastky možno s plnou platnosťou použiť o románe popredného slovenského publicistu, ktorý takýmto spôsobom predkladá svoju umeleckú polemiku na odvekú tému – zápas medzi pravdou a nepravdou, či polopravdou. Moc kazí ľudí, povedal ktorýsi filozof a absolútna moc kazí absolútne." Tieto slová sprevádzali prvé slovenské vydanie dnes už legendárneho diela Ako chutí moc.
Marxova ulica - jedna z mnohých robotníckych ulíc za I. ČSR. Ulica biedy, nezamestnanosti, štrajkov - ale aj ulica rýdzich ľudských citov, porozumenia a lásky, ulica práce a boja. Ulica Mňačkovho detstva. Ako spontánny dravý prúd vytryskli spod jeho pera spomienky na rodnú ulicu, na detské hry, kamarátov, ľubosti, na ľudí Marxovej ulice. V ich osudoch sa ako v kvapke vody zrkadlí život predmníchovskej buržoáznej republiky: driečny policajt Viktor sa pre šikanovanie vrchnosťou oddáva alkoholizmu a biedne hynie (Viktorove ruže), obuvník Poudiš si v nerovnom konkurečnom boji siahne na život (Smrť obuvníka Poudiša), krásna Černica hľadá mravnú očistu i zabudnutie v riečnej hlbočine (Černica), židovské dievča Renáta sa v podvečer vojny zúfalo oddáva milému (Graberovský dom). Ale Marxova ulica nebola len ulicou tragédií a drám. Bola aj ulicou zdravej radosti, priebojnosti, optimizmu, proletárskeho sebavedomia a solidarity. Bola svojim ľudom viac ako domovom. Bola im vlasťou, istotou, pevným mravným bodom, o ktorý sa s dôverou opierali v krutom vojnovom čase.
O horúčkovitých dňoch a katastrofálnych záplavách v lete 1965 na južnom Slovensku. V knihe sa autor pýta: Kde sme urobili chybu? A urobili sme ju vôbec? Katastrofu približuje očami dôstojníka branných síl. Úryvok z knihy: Išiel som tam, chcel som pomôcť. Mal by pomôcť každý, kto môže amá k tomu sily. Sú to naši ľudia. Nemôžeme ich nechať napospas osudu. Čo im dáme, dáme vlastne sebe.
Príbeh sa skladá z mozajky drobných epizód zo života presvedčeného komunistu, kde jednotlivé absurdity vyplývajú z nelogiského nasledovania idey - Mňačko do knihy humorom, či skor ironiou pretavil svoje rozčarovanie nad Mierovým socializmom komunisticej strany, ktorú kedysi sám podporoval, ale keď si aj kľúčová postava knihy kladie otázku, komu sa dá veriť, keď už nie priateľom a dokonca ani sám sebe, tak si odpovedá - „...Strane verte, súdruhovia. Revolučná strana nesklame a nezradí nikdy!“.
