Ladislav Mňačko bol slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“, „červeným Hemingwayom“ alebo „slovenským Kischom“.
Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.
V apríli 1965 som bol v Drážďanoch. Prechodil som celú noc po meste, ktoré sa dodnes nevzpamatovalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si vymyslieť človek niečo, čo sa nestalo? L. M.
Hlavnou postavou a zároveň aj rozprávačom románu je partizán Voľoda. V posledné dni vojny ho trafila guľka do chrbtice. Odviezli do nemocnice, kde sa o neho starali doktor Brázda a sestrička Eliška. Voľoda mal ochrnutú spodnú časť tela od pása dole. Bol netrpezlivým pacientom, bál sa, že zostane mrzákom. Ľutoval, že prežil. Doktor Brázda veril, že Voľoda vyzdravie, pretože miechu mal neporušenú. Medzi Voľodom a Eliškou sa postupne vytvoril veľmi dôverný a blízky vzťah. 7. vydání.
Diskusia o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bola zavádzajúca, pretože nikdy z nej neodišiel; jeho dielo len nebolo vydávané. Mnohé generácie čitateľov si predávali staré vydania jeho kníh, pričom jeho vplyv na literatúru bol stále prítomný. Mňačko do literárneho diskurzu vniesol surové životné fakty a neúnavne bránil slabých proti moci. Jeho dielo „Oneskorené reportáže“ otvorilo novú etapu slovenskej literatúry, zameranú na pravdu. Nikto pred ním neoznačil tak otvorene stav spoločnosti, v ktorej sme žili. Autorovo slovo sa stalo kľúčovým katalyzátorom pre umenie, najvýraznejšie v legendárnom týždenníku Kultúrny život, kde bol nielen autorom, ale aj šéfredaktorom. Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa hlási k svojim publicistickým koreňom. Jeho vášnivý postoj mu umožňuje preniknúť pod povrch javov a demaskovať skryté väzby. Cieľom jeho písania nie sú sofistikované psychologické analýzy, ale surové fakty o spoločnosti. Aj keď sa stretol s kritikou, čitatelia sa k jeho knihám vracali, pretože v nich nachádzali odraz vlastného života. Nové vydanie „Oneskorených reportáží“ je adresované týmto čitateľom, ako aktuálne svedectvo.
Po viac ako dvadsaťročnej prestávke sa do slovenskej literatúry vracia Ladislav Mňačko, autor, ktorého meno mladšia generácia už takmer nepozná. Po emigrácii v roku 1968 sa jeho dielo vytratilo z literárneho diskurzu, no v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch vzbudzoval veľkú pozornosť svojimi knihami a žurnalistickými príspevkami. Medzi jeho významné diela patrí reportáž Kde končia prašné cesty (1962) a romány Smrť sa volá Engelchen (1959) a Ako chutí moc (1967), ktoré ostro reflektovali spoločenské problémy a pripravovali pôdu pre udalosti roku 1968. Mňačko pokračoval v literárnej činnosti aj v emigrácii, pričom jeho texty, ako eseje Agresori a Siedma noc, sú tiež významné. Znovuvydanie románu Ako chutí moc je obzvlášť relevantné, pretože analyzuje životný osud bývalého revolucionára a popredného štátneho činiteľa, ktorého moc postupne rozkladá. Dielo je možné čítať aj ako kritiku neostalinských mocipánov posledných dvadsiatich rokov, pričom odhaľuje rovnaké mocenské mechanizmy a demoralizujúci vplyv moci. Preto je toto dielo aktuálne aj dnes a môže prispieť k našej súčasnej spoločenskej obrode.
Marxova ulica - jedna z mnohých robotníckych ulíc za I. ČSR. Ulica biedy, nezamestnanosti, štrajkov - ale aj ulica rýdzich ľudských citov, porozumenia a lásky, ulica práce a boja. Ulica Mňačkovho detstva. Ako spontánny dravý prúd vytryskli spod jeho pera spomienky na rodnú ulicu, na detské hry, kamarátov, ľubosti, na ľudí Marxovej ulice. V ich osudoch sa ako v kvapke vody zrkadlí život predmníchovskej buržoáznej republiky: driečny policajt Viktor sa pre šikanovanie vrchnosťou oddáva alkoholizmu a biedne hynie (Viktorove ruže), obuvník Poudiš si v nerovnom konkurečnom boji siahne na život (Smrť obuvníka Poudiša), krásna Černica hľadá mravnú očistu i zabudnutie v riečnej hlbočine (Černica), židovské dievča Renáta sa v podvečer vojny zúfalo oddáva milému (Graberovský dom). Ale Marxova ulica nebola len ulicou tragédií a drám. Bola aj ulicou zdravej radosti, priebojnosti, optimizmu, proletárskeho sebavedomia a solidarity. Bola svojim ľudom viac ako domovom. Bola im vlasťou, istotou, pevným mravným bodom, o ktorý sa s dôverou opierali v krutom vojnovom čase.
O horúčkovitých dňoch a katastrofálnych záplavách v lete 1965 na južnom Slovensku. V knihe sa autor pýta: Kde sme urobili chybu? A urobili sme ju vôbec? Katastrofu približuje očami dôstojníka branných síl. Úryvok z knihy: Išiel som tam, chcel som pomôcť. Mal by pomôcť každý, kto môže amá k tomu sily. Sú to naši ľudia. Nemôžeme ich nechať napospas osudu. Čo im dáme, dáme vlastne sebe.
Reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vražd miliónov Židov.
Príbeh sa skladá z mozajky drobných epizód zo života presvedčeného komunistu, kde jednotlivé absurdity vyplývajú z nelogiského nasledovania idey - Mňačko do knihy humorom, či skor ironiou pretavil svoje rozčarovanie nad Mierovým socializmom komunisticej strany, ktorú kedysi sám podporoval, ale keď si aj kľúčová postava knihy kladie otázku, komu sa dá veriť, keď už nie priateľom a dokonca ani sám sebe, tak si odpovedá - „...Strane verte, súdruhovia. Revolučná strana nesklame a nezradí nikdy!“.
Knihou reportážnych poviedok Kde končia prašné cesty, ktorá pre veľký záujem čitateľov vychádza už v druhom vydaní, načiera autor do rôznych problémov našej súčasnosti. A treba pripomenúť, že – podľa svojho zvyku – vyhľadáva najpálčivejšie problémy, púšťa sa po neschodných cestách tých najzapadlejších kútov našej krajiny, hľadá aj v najbizarnejších ľudských osudoch ľudskú pravdu. Svoju zbierku reportážnych poviedok rozdelil autor tematicky do troch skupín. Do prvej, nazvanej Stopy zaradil prevažne poviedky spomienkové, v ktorých sa ešte vracia k vojne, ale svojským, nezvyčajným spôsobom. V druhej skupine poviedok nazvanej Cesty je obsiahnutá problematika našej súčasnosti, preplnená mnohými úvahami nad našimi úspechmi i chybami. V tretej skupine, nazvanej Osudy zamýšľa sa Mňačko nad životom ľudí rôznych povolaní a životných osudov, nad ich názormi na život a na šťastie v ňom. Takmer všetky tieto krátke poviedky akoby čitateľa znepokojovali a nútili ho zamyslieť sa vážne nad konaním človeka našej doby, nad etickými princípmi nášho súčasného života.
V knihe reportáží Dlhá biela prerušovaná čiara Mňačko rozpráva o svojich cestách v západnom Nemecku, o stretnutiach s tamojšími ľuďmi, uvažuje o západnej civilizácii, porovnáva život na Slovensku a život na Západe.
Román o vine a nevine slabých, napísaný v dobe, kedy čs. vláda zbavila L. Mňačka občianstva, je autorovým vyjadrením názoru na udalosti v Izraeli.
V řadě reportážních črt se autor zabývá nejožehavějšímí otázkami a problémy doby tzv. kultu osobnosti. Jednotlivé příběhy, vesměs autentické, jsou otřesnou četbou, která čtenáře burcuje k tomu, aby se aktivně podílel na rychlém odstranění všech těchto pozůstatků kultu osobnosti.
Psychologischer Roman über einen wohlhabenden und erfolgreichen Manager, der von der Vorahnung ergriffen wird, dass jemand sein Leben bedroht.
Reportáže, v nichž spisovatel sděluje své poznatky a zážitky z putování po Slovensku nejživější současnosti. Skutečnost vidí takovou, jaká je; krásnou i drsnou. Obdivuje nejen klady, ale pranýřuje omyly a odsuzuje nedostatky způsobené kariérismem, dogmatismem, maloměšťáctvím.
Utopische Geschichte eines Geheimdienstagenten, die eine amüsante Parodie auf amerikanische Unterhaltungsprodukte darstellt.
Originální poutavé líčení autorova putování po západoněmecké dálnici, o životě na ní a kolem ní a o lidech, se kterými ho svedla dohromady.
O horečnatých dnech a katastrofálních záplavách v létě 1965 na jižním Slovensku. V knize se autor ptá: Kde jsme udělali chybu? A udělali jsme ji vůbec? Katastrofu přibližuje očima důstojníka branných sil.Úryvek z knihy:Šel jsem tam, chtěl jsem pomoci. Měl by pomoci každý, kdo může a má k tomu síly. Jsou to naši lidé. Nemůžeme je nechat napospas osudu. Co jim dáme, dáme vlastně sobě.
Protifašistické povídky vybrané z knih Kde končí prašné cesty a Opožděné reportáže
Výbor z českých a slovenských povídek
German
