Ladislav Mňačko Poradie kníh (chronologicky)

German

Utopische Geschichte eines Geheimdienstagenten, die eine amüsante Parodie auf amerikanische Unterhaltungsprodukte darstellt.

Psychologischer Roman über einen wohlhabenden und erfolgreichen Manager, der von der Vorahnung ergriffen wird, dass jemand sein Leben bedroht.

Príbeh sa skladá z mozajky drobných epizód zo života presvedčeného komunistu, kde jednotlivé absurdity vyplývajú z nelogiského nasledovania idey - Mňačko do knihy humorom, či skor ironiou pretavil svoje rozčarovanie nad Mierovým socializmom komunisticej strany, ktorú kedysi sám podporoval, ale keď si aj kľúčová postava knihy kladie otázku, komu sa dá veriť, keď už nie priateľom a dokonca ani sám sebe, tak si odpovedá - „...Strane verte, súdruhovia. Revolučná strana nesklame a nezradí nikdy!“.

Román o vine a nevine slabých, napísaný v dobe, kedy čs. vláda zbavila L. Mňačka občianstva, je autorovým vyjadrením názoru na udalosti v Izraeli.

Román Ako chutí moc je nielen brilantná analýza mravného rozkladu straníckeho a štátneho funkcionára v ťaživých päťdesiatych rokoch, môže slúžiť aj ako obraz neostalinského temna normalizácie, ale súčasný čitateľ v ňom zrejme nájde aj mnoho paralel so súčasnosťou.

Protifašistické povídky vybrané z knih Kde končí prašné cesty a Opožděné reportáže

Novela Nočný rozhovor (1966) je majstrovskou analýzou hrôz druhej svetovej vojny. Prostredníctvom dialógu s obsluhujúcou dievčinou v drážďanskej kaviarni sa autor s až cynickou otvorenosťou pokúsil rozobrať otázku viny za krvavý konflikt. Obaja rozprávajú ako prežili nacizmus a ako sa s tým po určitom čase vyrovnávajú. Z dialógu bývalého väzňa koncentračného tábora a dcéry nacistu vzniklo pozoruhodné prozaické dielo, ktoré je dodnes bolestne aktuálne.

V apríli 1965 som bol v Drážďanoch. Prechodil som celú noc po meste, ktoré sa dodnes nevzpamatovalo zo strašných následkov vojny. Keď som sa vrátil domov, začal som písať túto knihu. Nie je to autobiografia, ale môže si vymyslieť človek niečo, čo sa nestalo? L. M.

V knihe reportáží Dlhá biela prerušovaná čiara Mňačko rozpráva o svojich cestách v západnom Nemecku, o stretnutiach s tamojšími ľuďmi, uvažuje o západnej civilizácii, porovnáva život na Slovensku a život na Západe.

O horúčkovitých dňoch a katastrofálnych záplavách v lete 1965 na južnom Slovensku. V knihe sa autor pýta: Kde sme urobili chybu? A urobili sme ju vôbec? Katastrofu približuje očami dôstojníka branných síl. Úryvok z knihy: Išiel som tam, chcel som pomôcť. Mal by pomôcť každý, kto môže amá k tomu sily. Sú to naši ľudia. Nemôžeme ich nechať napospas osudu. Čo im dáme, dáme vlastne sebe.

Originální poutavé líčení autorova putování po západoněmecké dálnici, o životě na ní a kolem ní a o lidech, se kterými ho svedla dohromady.

O horečnatých dnech a katastrofálních záplavách v létě 1965 na jižním Slovensku. V knize se autor ptá: Kde jsme udělali chybu? A udělali jsme ji vůbec? Katastrofu přibližuje očima důstojníka branných sil.Úryvek z knihy:Šel jsem tam, chtěl jsem pomoci. Měl by pomoci každý, kdo může a má k tomu síly. Jsou to naši lidé. Nemůžeme je nechat napospas osudu. Co jim dáme, dáme vlastně sobě.

Politcké reportáže zo Slovenska (1963). Tam kde začína Slovensko ešte zanedbané, smutné, kde nechodí ani politik, ani reportér, ani turista, kde nepríde ani slnko, ani lekár. Neznáme nie, celkom neznáme nie Je - poznali sme ho a zažili sme ho všetci ani nie tak dávno, pred štvrť storočím. Odtých čias sa s touto krajinou stali ohromné zmeny, socialistická industrializácia celkom zmenila jej vzhľad i život.

Reportáže, v nichž spisovatel sděluje své poznatky a zážitky z putování po Slovensku nejživější současnosti. Skutečnost vidí takovou, jaká je; krásnou i drsnou. Obdivuje nejen klady, ale pranýřuje omyly a odsuzuje nedostatky způsobené kariérismem, dogmatismem, maloměšťáctvím.

V řadě reportážních črt se autor zabývá nejožehavějšímí otázkami a problémy doby tzv. kultu osobnosti. Jednotlivé příběhy, vesměs autentické, jsou otřesnou četbou, která čtenáře burcuje k tomu, aby se aktivně podílel na rychlém odstranění všech těchto pozůstatků kultu osobnosti.

Diskusia o návrate Ladislava Mňačku do slovenskej literatúry by bola zavádzajúca, pretože nikdy z nej neodišiel; jeho dielo len nebolo vydávané. Mnohé generácie čitateľov si predávali staré vydania jeho kníh, pričom jeho vplyv na literatúru bol stále prítomný. Mňačko do literárneho diskurzu vniesol surové životné fakty a neúnavne bránil slabých proti moci. Jeho dielo „Oneskorené reportáže“ otvorilo novú etapu slovenskej literatúry, zameranú na pravdu. Nikto pred ním neoznačil tak otvorene stav spoločnosti, v ktorej sme žili. Autorovo slovo sa stalo kľúčovým katalyzátorom pre umenie, najvýraznejšie v legendárnom týždenníku Kultúrny život, kde bol nielen autorom, ale aj šéfredaktorom. Mňačko nie je literárny estét, ale bojovník, ktorý sa hlási k svojim publicistickým koreňom. Jeho vášnivý postoj mu umožňuje preniknúť pod povrch javov a demaskovať skryté väzby. Cieľom jeho písania nie sú sofistikované psychologické analýzy, ale surové fakty o spoločnosti. Aj keď sa stretol s kritikou, čitatelia sa k jeho knihám vracali, pretože v nich nachádzali odraz vlastného života. Nové vydanie „Oneskorených reportáží“ je adresované týmto čitateľom, ako aktuálne svedectvo.

Reportáž o jeruzalemskom procese s pôvodcom vražd miliónov Židov.

Román Ladislava Mňačka (1919 – 1994) Smrť sa volá Engelchen je jedna z najsilnejších a najvydarenejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Sugestívny príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku kopaničiarskej dedinky Ploština na sklonku najničivejšieho konfliktu v dejinách ľudstva. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov. Problém, s ktorým zvádza vnútorný boj, sa postupne rozrastá do ťaživej otázky viny za prostriedky použité na dosiahnutie cieľa. Kniha vychádza z osobnej autorovej skúsenosti a je predchnutá úprimnou snahou o čo najpravdivejšie zobrazenie partizánskych bojov na pomedzí okupovaného Protektorátu Čechy a Morava a fašistickej Slovenskej republiky.

Marxova ulica - jedna z mnohých robotníckych ulíc za I. ČSR. Ulica biedy, nezamestnanosti, štrajkov - ale aj ulica rýdzich ľudských citov, porozumenia a lásky, ulica práce a boja. Ulica Mňačkovho detstva. Ako spontánny dravý prúd vytryskli spod jeho pera spomienky na rodnú ulicu, na detské hry, kamarátov, ľubosti, na ľudí Marxovej ulice. V ich osudoch sa ako v kvapke vody zrkadlí život predmníchovskej buržoáznej republiky: driečny policajt Viktor sa pre šikanovanie vrchnosťou oddáva alkoholizmu a biedne hynie (Viktorove ruže), obuvník Poudiš si v nerovnom konkurečnom boji siahne na život (Smrť obuvníka Poudiša), krásna Černica hľadá mravnú očistu i zabudnutie v riečnej hlbočine (Černica), židovské dievča Renáta sa v podvečer vojny zúfalo oddáva milému (Graberovský dom). Ale Marxova ulica nebola len ulicou tragédií a drám. Bola aj ulicou zdravej radosti, priebojnosti, optimizmu, proletárskeho sebavedomia a solidarity. Bola svojim ľudom viac ako domovom. Bola im vlasťou, istotou, pevným mravným bodom, o ktorý sa s dôverou opierali v krutom vojnovom čase.