Edith Steinová Knihy

Spis Problém vcítenia tvorí časť doktorskej práce nemeckej filozofky a rehoľníčky Edity Steinovej (1891 – 1942), ktorú v roku 1916 obhájila u Edmunda Husserla vo Freiburgu. Skúma v nej problematiku, ktorá bola v tom čase predmetom vedecko-filozofického záujmu a istým spôsobom sa snaží doplniť riešenia, ktoré podľa nej Husserl a iní nepreskúmali dostatočne hlboko. Je to výklad skúsenosti s iným človekom a jeho prežívaním, vcítenia sa do inej osoby, jeho podstaty a mechanizmov. Rozvíja pritom filozofické skúmanie konštitúcie psychického indivídua a ukazuje sa ako schopná samostatná mysliteľka. Načrtáva otázky, ktoré neskôr hlbšie skúmala v ďalších prácach a textoch. Na základe fenomenologickej filozofie a jej chápania konštitúcie tela a duševna psychofyzického indivídua podáva vlastný výklad aktu vcítenia, skúma podstatu skúsenosti s inými ľuďmi a ich prežívaním vrátane uchopenia cudzieho tela cez výrazové fenomény. Polemizuje pritom s inými teóriami myslenia a odhaľuje ich slabé stránky. Jej analýzy patria k cennému príspevku k fenomenologickému skúmaniu prvých desaťročí 20. storočia.

Čím je človek a aké sú štruktúry jeho bytia od biologických po duchovné? Ako poznať a pochopiť jeho individualitu a postavenie vo svete? Aký je jeho vzťah k transcendentnému bytiu? Na tieto otázky sa Edita Steinová snaží nájsť odpoveď v prednáškach na tému stavby ľudskej osoby z rokov 1932 a 1933. V tejto práci spája fenomenologické prístupy so scholasticko-tomistickou koncepciou človeka najmä u Tomáša Akvinského. Autorka skúma človeka na stupňoch jeho bytia ako fyzické telo, živú bytosť, bytosť s dušou a obdarenú duchom. Chápanie človeka ako slobodnej, duchovnej bytosti, mikrokozmu otvoreného dovnútra a navonok, schopnej zodpovedného života a hľadača Boha, rozvíja v hlbokých analýzach jeho vnútra, duševného života a formovania individuality ako sociálnej a kultúrnej bytosti. Svoje úvahy orientuje smerom k filozofii výchovy v duchu kresťanskej metafyziky.

Životopisno-filozofická črta svätej Edity Steinovej zachytáva život a myšlienky významnej osobnosti. Edita Steinová, narodená 12. októbra 1891 v židovskej rodine, sa už v detstve prejavila svojou výnimočnou pamäťou a túžbou po vzdelaní. Po štúdiu histórie, germanistiky a filozofie v Göttingene sa stala asistentkou Edmunda Husserla, kde sa zaoberala fenoménmi ľudskej existencie a obhájila dizertáciu o probléme vcítenia. V rokoch 1922–1931 učila na kláštornej škole dominikánok a pripravovala filozofickú prácu Konečné a nekonečné bytie. Publikovala preklady a svoje dielo o Husserlovej fenomenológii a filozofii sv. Tomáša Akvinského. Edita, skromná a jasná vo svojich prednáškach, chápala vedecký prístup ako službu Bohu. Jej odhodlanie preniknúť k podstate vecí ju priviedlo k objaveniu pravdy lásky ako osobného vzťahu medzi Bohom a človekom. Po prijatí krstu 1. januára 1922 vstúpila do katolíckej Cirkvi a neskôr do karmelitánskej rehole, kde prijala meno Terézia Benedikta od Kríža. Svoje kláštorné sľuby spečatila v roku 1938, dôverujúc Kristovej univerzálnej láske a milosrdnej spáse. Verila, že hľadanie pravdy je hľadaním Boha.

Edita Steinová (1891 – 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Po pokrstení v roku 1922 vstúpila do karmelitánskeho kláštora a od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, no po nástupe nacistického režimu musela odísť. V auguste 1942 ju Gestapo odviedlo do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde zahynula v plynovej komore. Jej filozofické dielo, ktoré sa snaží o syntézu fenomenologickej filozofie a tomizmu, patrí k základným pilierom európskeho poznania. Kniha sprístupňuje celoživotné úsilie Edity Steinovej o spojenie fenomenologickej filozofie s kresťanským myslením. Obsahuje porovnanie názorov Edmunda Husserla a Tomáša Akvinského, vymedzenie Husserlovej fenomenológie voči iným filozofickým smerom, fenomenologicko-historickú štúdiu o diele Terézie z Ávily a výklad Goetheho Fausta a Dionýza Areopagitu. V štúdii Ontická štruktúra osoby sa zaoberá problematikou ľudskej osoby a jej poznania metódami fenomenologickej filozofie. Výber uzatvára kontemplatívno-mystická štúdia o význame Vianoc. Texty, hoci venované rôznym témam, spája úsilie o hlbšie poznanie človeka, jeho miesta vo svete a vzťahu k bytiu, v ktorom existuje a presahuje ho.

Prednášky Edity Steinovej o žene a jej určení sú ojedinelým dielom v rámci kresťanskej reflexie o žene. Sú aktuálne a súčasné, prispievajú k dialógu o feminizme v spoločnosti a Cirkvi. Jej texty sú odporúčaním, ako chápať určenie ženy a ako ju viesť, vychovávať a formovať k naplneniujej určenia. Učia nás, ako vnímať a prežívať tajomstvo osoby každého človeka, ženy samej, ale aj muža, odlišných, ale aj rovnocenných ako Božích detí. Nádherné je spolu s ňou odkrývať tieto velké pravdy o človeku a zasadiť ich ako semienka do každodennej reality a jej prežívania. Názory Edity Steinovej mali značný vplyv na filozofický vývin a personalizmus Jána Pavla II., ktorý v reči pri jej vyhlásení za patrónku Európy ocenil práve jej prínos v oblasti boja za práva žien a rozpracúvanie kresťanskej feministickej antropológie.

Listy nemecko-židovskej katolíckej filozofky, mystičky a obete holokaustu Edity Steinovej z rokov 1916 – 1942 tvoria prirodzený doplnok k jej autobiografii Príbeh jednej židovskej rodiny. Hovoria nielen o zásadných udalostiach z jej života, ale autorka v nich zároveň odhaľuje svoj najhlbší osobnostný rozmer. Vyžaruje z nich ľudskosť, snaha o pravdu, spravodlivosť a pomoc iným pri riešení ťaživých životných problémov, otvorenosť jednoduchosť, múdrosť i hlboká náboženská viera – dokonca aj v najťažších chvíľach jej života. Čitateľ tak dostáva intímny portrét veľkej ženy a mysliteľky v súkromí, pri filozofickej i pedagogickej práci, rodine, aj vo vlastnej tvorivosti a kontemplatívnom živote v kláštore. Zároveň získava obraz aj kultúrnom a politickom živote v Nemecku jej doby, ktorý tvorí širšie pozadie jej korešpondencie.

Edita Steinová (1891– 1942) bola významná nemecko-židovská katolícka filozofka a rehoľníčka. Od roku 1932 prednášala na Pedagogickom inštitúte v Münsteri, ale po nástupe nacistického režimu musela učiteľské miesto opustiť. Začiatkom augusta 1942 ju Gestapo odvlieklo z kláštora do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, kde o niekoľko dní zahynula v plynovej komore. Vo svojom výnimočnom a zásadnom diele Konečné a večné bytie, ktoré napísala roku 1936, keď sa z verejného pôsobenia utiahla do kláštora (vyšlo až po druhej svetovej vojne), sa pokúsila o systematické skúmanie vzťahu aristotelovsko-tomistickej filozofie a fenomenologického skúmania k problematike bytia a jeho poznania. Analýzy bytia, vrátane osobného, personálneho bytia, i skúmanie ciest k nemu, ju priviedli k filozoficko-mystickému predpokladu základu a podstaty všetkého konečného bytia vo večnom, nevyčerpateľnom bytí (Boh). V hlbokých úvahách o človeku analyzuje podstatu jeho duchovného života a hľadanie zmyslu jeho existencie. Dielo možno považovať nielen za vrchol jej fenomenologického projektu, ale aj za jej duchovný testament.

Edita Steinová (1891 – 1942), filozofka a rehoľná sestra (karmelitánka) mala v úmysle svoje prednášky na Nemeckom inštitúte pre vedeckú pedagogiku v zimnom semestri 1932/33 na tému filozofickej antropológie doplniť v ďalšom semestri prednáškami z teologickej antropológie, bez ktorej je, podľa nej, chápanie človeka a jeho bytia vo svete neúplné. Na to však už v dôsledku politickej situácia nemala možnosť. Zostali preto v rukopise, ktorý vyšiel tlačou až po 2. sv. vojne, v neúplnej podobe. Spis Teologická antropológia predstavuje fundovanú prácu o obraze človeka ako je obsiahnutý v katolíckej dogmatike a učení o viere. Edita Steinová v ňom na základe dôkladného štúdia problematiky podáva obraz človeka ako jednoty duše, ducha a tela, bytosti obdarenej rozumom, slobodnou vôľou a milosťou, schopnej poznania pravdy a dobra. Popisuje človeka v štádiách stvorenia, pádu a Vykúpenia, rozoberá problematiku milosti a sviatostí ako základu duchovného života človeka a kriticky vystupuje proti tzv. modernistom. Načrtnuté myšlienky rozvíja neskôr ďalších prácach. Teologická antropológia umožňuje pohľad do hĺbky filozoficko-teologického myslenia Edity Steinovej a ukazuje ju ako významnú mysliteľku našej doby.Doslov: Doc. Dr. Theol. Alžbeta Dufferová, PhD.

Edita Steinová (1891 – 1942) – filozofka, rehoľníčka a obeť holokaustu začala svoje autobiografické poznámky písať po nástupe nacizmu k moci a začiatku prenasledovania židovského obyvateľstva. Vo svojom nedokončenom diele sa vracia do rokov detstva a mladosti vykreslených na pozadí každodenného života jednej židovskej rodiny v cisárskom Nemecku na začiatku 20. storočia. Prináša spomienky na svoje študentské roky vo Vroclave (1911 – 1913), Göttingene (1913 – 1915), pôsobenie v sanitárnej službe v poľnej nemocnici v Hraniciach na Morave (apríl – september 1915), štúdium fenomenológie a filozofické prostredie okolo zakladateľa fenomenológie Edmunda Husserla, až po ukončenie štúdia (1915), zloženie doktorskej skúšky (1916) a nástup do funkcie Husserlovej asistentky vo Freiburgu. Pútavý text, v ktorom opisuje rodinné vzťahy, zážitky v školskom prostredí, skúsenosti, priateľstvá, nádeje aj sklamania a tiež vášnivú oddanosť štúdiu a hľadaniu pravdy, umožňuje hlbšie poznať jej osobný, rodinný i vedecký život a zároveň vystupuje ako svedectvo o ľudských a osobných kvalitách tejto neobyčajnej ženy ako aj epochy, v ktorej sa formovali jej budúce postoje a názory na človeka a jeho miesto vo svete.