Miloš Kovačka Poradie kníh

Kniha Samo Tomášik (8. 2. 1813 – 10. 9. 1887): Medzi najvýznamnejšie obdobia v dejinách slovenského národa patrí obdobie národného obrodenia. Na formovaní svojbytnosti slovenského národa sa aktívne zúčastňovali aj slovenskí evanjelici, najmä z radov evanjelických farárov. V histórii takmer každého nášho evanjelického cirkevného zboru sa nájde jednotlivec z duchovného či laického stavu, ktorý v minulosti svojou aktivitou prekročil bežný rámec činností svojho povolania. K takýmto osobnostiam patril aj evanjelický farár Samuel Tomášik, jeden z významných aktérov kultúrno-politických pohybov na Slovensku v 19. storočí. Súčasne bol aj predstaviteľom slovenskej romantickej literatúry v 19. storočí. Okrem svojho povolania evanjelického farára zameral svoje aktivity na osvetovú prácu. Bol filológom, prekladateľom, spisovateľom, novinárom a redaktorom.

Slovenská národná knižnica (SNK) v Martine v závere roka 2013 vydala v edícii Pramene k duchovným dejinám Slovenska jedinečnú publikáciu Bardejovský katechizmus z roku 1581 – najstaršia slovenská kniha (256 s.). Dielo, ktoré prostredníctvom faksimilnej rekonštrukcie a vedeckých štúdií sprístupňuje slovenskej i medzinárodnej verejnostihistoricky najstaršiu knihu na území Slovenska, vydanú v domácej spisovnej reči slovakizovanej češtine, predstavuje priekopnícku sondu do výskumu kultúrnych dejín Slovenska. Zrod diela inšpiroval slovenský slavista Ľubomír Ďurovič, na vydanie ho pripravil tím historikov, filológov, teológov a bibliografov v spolupráci s grafikom Petrom Ďuríkom. Pod názvom Bardejovský katechizmus sa „ukrýva“ slovenský preklad a istá adaptácia Malého katechizmu Dr. Martina Luthera. Nemecký a čiastočne latinský text Lutherov bol preložený (prekladateľ nie je známy, podľa tradície to bol bardejovský evanjelický farár a senior Severinus Sculteti), zatiaľ čo citáty z Biblie do tohto prekladu boli dosadené z Melantrichovej českej biblie, ktorá zachováva českú tradíciu biblických prekladov od XIV. a XV. storočia, ako aj z Blahoslavovho prekladu Nového zákona. Bardejovský katechizmus vytlačil ako jediné slovenské medzi svojimi mnohými latinskými, nemeckými a niekoľkými maďarskými vydaniami významný tlačiar Dávid Gutgesell v Bardejove. Preto má v literatúre meno „bardejovský“. Malý katechizmus je i v súčasnosti živou knihou, a to tak na Slovensku, ako aj v zahraničí. Bibliografická evidencia hovorí o viac ako 310 vydaniach Lutherovho Malého katechizmu v „slovenskej reči“. Miloš Kovačka (editor).

Kniha zachytáva úlohu žien pri šírení reformácie v Hornom Uhorsku. Boli to napríklad vzácne ženy rodu Révai v Turci, ktoré nosili v srdci otázku: Aká je moja, aká je tvoja, aká je naša viera. Tieto šľachtické ženy otvárali hradné brány a kaplnky, aby sa na tamojších bohoslužbách v artikulárnych podmienkach mohli zúčastňovať poddaní, podporovali školy, udržiavali "nad vodou" existenciu evanjelických zborov, postavili sa na čelo takých projektov, akým bol prvý slovenský preklad Biblie. O týchto ženách reformácie, vzácnych ženách viery, málo známych dcérach a nevestách rodu Révai v Turci na Slovensku, je táto kniha.

Príspevky v zborníku pasportizujú vzťah šľachtického rodu Révaiovcov k slovenskej kultúre, ich význam pri budovaní Uhorska, Turčianskej stolice, uhorskej i slovenskej kultúry, vedy, školstva, duchovnosti, ich pôsobnosť v kresťanstve, a to tak v cirkvi rímskokatolíckej, ako aj v evanjelickej augsburského vyznania. Rod Révai je modelovým príkladom šľachtického rodu, na ktorého pôsobení vidíme javy, ktoré ovplyvňovali šľachtickú rannonovovekú spoločnosť v danej dobe.

Druhá časť zborníka je zameraná na duchovnú a hmotnú kultúru zemianstva. Medzi zemianstvom sa kládol veľký dôraz na vzdelanosť. Pokiaľ to majetkové pomery umožňovali, snažili sa zabezpečiť vzdelanie, ktoré umožňovalo aj kariérny postup. V mnohonárodnostnom štáte, akým bolo Uhorsko, sa vyžadovala hlavne znalosť jazykov. Nižšia šľachta bola jazykovo spätá s postredím, v ktorom sa nachádzala, preto v slovenskom prostredí bolo ovládanie a používanie slovenčiny samozrejmosťou. Základom vzdelanosti však bolo ovládanie úradného jazyka štátu, latinčiny, na najvyššej aj lokálnej úrovni. Okrem toho sa v novoveku presadzovala stále viac aj maďarčina, ktorá bola ako "jazyk vlasti" prejavom príslušnosti k zemianskemu stavu. Z hľadiska materiálnej kultúry sa zemianstvo snažilo odlíšiť od okolitého obyvateľstva. Prejavovalo sa to i v obliekaní. Zemianske kúrie a kačtiele sú samostatným stavebným typom, ktorý sa odlišuje od ostatnej zástvaby na dedinách a v mestách a dodnes sú najviditeľnejšiími pamiatkami na prítomnosť zemianstva.

Zborník svojím interdisciplinárnym prístupom približuje rôznorodé aspekty výskumu najpočetnejšej privilegovanej stavovskej skupiny, ktorá zohrávala v Uhorsku, a v rámci neho predovšetkým na území Slovenska, v novoveku významnú úlohu. Stredná a nižšia šľachta, ktorú označujeme pod spoločným názvom zemianstvo, patrila v minulosti na Slovensku k veľmi výraznej spoločenskej skupine. Bolo to dané početnosťou šľachty na našom území a tiež politickým systémom, v ktorom patrili k privilegovanej vrstve obyvateľstva. Vzdelaní zemania boli tiež nenahraditeľní v stoličnej samospráve, ktorá bola hlavnou platformou, kde sa odohrával spoločenský život zemianstva. Jednou z najdôležitejších oblastí uplatnenia zemianstvo bolo aj vojenstvo. Okrem vidieckeho prostredia sa zemania usadzovali stále častejšie aj v mestách, kde sa venovali aj obchodnej činnosti a remeslám.