Inge Hrubaničová Poradie kníh

Pre niekoho to môže byť rezignácia, pre iného sila vystačiť si s minimálnymi nárokmi na seba aj na druhých. Poddať sa niečomu, „čo vnímame ako silnejšie“. Trpezlivo upriamovať myseľ na každodennosť, každodenné činnosti povyšovať na obrad. Premeniť na báseň varenie obeda i novinovú správu, sledovaný film i lúštenú krížovku. Separáciu odpadu nazerať predovšetkým v metaforickom zmysle ako potrebu triedenia vlastných hodnotiacich súdov, predsudkov, spomienok, reči, jazyka. Prijať vlastné oddeľovanie, do ktorého nás prirodzene vrhá lineárnosť vymedzeného času rovnako ako prudké, nečakané scvrknutie času v celosvetovej karanténe či pri individuálnej izolácii v chorobe. Básnické texty v zbierke Separácia (hygienické opatrenia reči) majú podobu svojského, jemne ironického lyrického denníka, osobných meditácií ako možného spôsobu obrany pred civilizačnou úzkosťou, naberaním odvahy byť iba pierko / sadnúť niekomu na nos / nechať sa chvíľu pohadzovať dychom.

Pod názvom Ako zjesť žabu sa ukrýva upravený výber z glos a úvah Inge Hrubaničovej o súčasnom jazyku a súčasnej reči, ktoré boli publikované v denníku Sme v rokoch 2010 – 2013.

Jazykovedec J. Pavlovič sa vo svojom úvode takmer výlučne venuje problematike nášho jazyka a komunikácie v ňom, teda jednej stránke Hrubaničovej textov, čo ostatne vyplýva i z jeho vzťahu k textom vo funkcii odborného lektora. Preto by bolo iste nosením dreva do hory, keby som vstupovala do jeho teritória, hoci sa ho chtiac-nechtiac dotknem. Hrubaničová sa síce tiež prvoplánovo venuje predovšetkým otázkam jazyka, ale vôbec nie výlučne. A práve na to by som chcela čitateľov upozorniť. Mňa autorkine minieseje zaujali práve pohľadom na jazyk v kontexte s celospoločenskými javmi. Hrubaničová uchopuje zvolené témy doslova "za pačesy", nekladie si pri písaní zátarasy predsudkov, je všímavá aj originálna, podnecuje na zamyslenie aj na polemiku, a hoci v textoch nájdeme veľa poučenia, nepoúča, nekarhá. Čitatelia iste ocenia i to, že jej až vedecká precíznosť pri vyjadrovaní a pomenúvaní javov nie je prekážkou čítavosti, pretože je vyvážená kultivovanosťou i jemným humorom aj neošúchaným využívaním bohatstva slovenčiny. Verím, že knižka zaujme čitateľov, medzi ktorými nebudú chýbať študenti ani učitelia všetkých stupňov škôl i tí, čo nedávno tasili meč jazykovedného zákona, slovom všetci, čo si rodný jazyk ctia, no nepovažujú ho za lepší (pravdaže ani za horší!) ako sú jazyky iných etník či národov, ani za politikum. Prvé vydanie

S tým všetkým súvisí kniha, ktorá nie je len o láske, ale aj o jazyku. A Hrubaničovej jazyk nie je „fialkou podhradských“. Je „boľavý a plný pľuzgierov“, no neostáva pri napísanom, hovorí, vyplazuje sa svetu. Pokúša normu, za ktorej „porušenie sa v niektorých krajinách platí životom! oko za oko, jazyk za jazyk! dikcia za dikciu!“.