Lecciones de introducción a la filosofía
- 469 stránok
- 17 hodin čítania
Španielsky filozof, prekladateľ, univerzitný profesor a kňaz, ktorý bol hlboko ovplyvnený myslením Ortegu y Gasseta, Bergsona a marburskej neokantovskej školy. Jeho intelektuálny záujem sa sústredil na súčasné filozofické prúdy, najmä na bergsonizmus, fenomenológiu a axiológiu. Neskôr sa jeho filozofické úvahy obrátili k spiritualizmu a špekuláciám o Bohu. Svoj život zasvätil výučbe a propagácii filozofie, čím sa stal jedným z najvplyvnejších intelektuálnych učiteľov svojej generácie a významnou postavou španielskej univerzitnej scény.






Příběh konverze: Neobyčejná událost a deník duchovních cvičení Španělský filozof Manuel García Morente (1886–1942) byl od roku 1912 profesorem etiky na madridské Universidad Central a roku 1930 podtajemníkem na ministerstvu osvěty v Berenguerově vládě. Od roku 1931 zastával funkci děkana na Filozofické fakultě, ale po vypuknutí občanské války byl zbaven vysokoškolské katedry a přinucen uchýlit se do exilu v Paříži. Tyto dramatické zážitky jej přivedly ke konverzi a k hluboké duchovní proměně. Po návratu do Španělska v roce 1940 se nechal vysvětit na kněze. Zmíněnou zkušenost a to, co následovalo, vtělil Morente do dvou působivých textů, jež jsou v této knize uveřejněny v doslovném přepisu. Jejich vydání bylo pečlivě připraveno Javierem Carballo a bylo umožněno díky souhlasu mladší filozofovy dcery Carmen García-Morente a s pomocí jejích dětí Carmen a Emilia Bonelli García-Morente. Ti jako první zjistili, jaký prospěch tyto spisy přinášely čtenářům, kteří nad jejich stránkami mohli zažívat totéž dojetí, jaké naplňovalo autora při jejich psaní. Snad někteří zaslechnou podobnou výzvu, jíž se při četbě stali svědky.
Edición y traducción de Manuel García Morente
El cartesianismo hace mucho tiempo que murió. El pensamiento de Descartes, sin embargo, pervive y pervivirá mientras exista como guía de reflexión la libertad de pensar. Este principio constituye la más deliciosa fábula que el hombre pudo inventar, y eso se lo debe a la humanidad, en buena parte, a Descartes y, especialmente, a las dos obras que el lector tiene entre sus manos. Leer a Descartes es uno de los mejores ejercicios para mantener vivo el más importante impulso de la filosofía moderna: una duda previa absoluta, un escepticismo como punto de partida del genuino saber. Con todo, el principal mérito del que pasa por ser el primer racionalista oficial de la historia de la filosofía, ha consistido en su matizada crítica al pensamiento dogmático. Nada, efectivamente, puede ser aceptado en virtud de una autoridad cualquiera. Este héroe del pensamiento moderno, en palabras de Hegel, ha llevado a la filosofía por caminos apenas percibidos anteriormente, atreviéndose, por decirlos en palabras de Dalembert, a enseñar a las buenas cabezas a sacudirse el yugo de la escolástica, de la opinión, de la autoridad; en una palabra, de los prejuicios y de la barbarie y, con esta rebelión cuyos frutos recogemos hoy, ha hecho a la filosofía más esencial quizá que todos los que ésta debe a los ilustres sucesores de Descartes.
V „Meditáciách o prvej filozofii“ (1642) sa Descartes zaoberá novým základom metafyziky. Tento neodmysliteľný krok v filozofii, ktorý Descartes propaguje a uskutočňuje, má však konzervatívny ráz: Descartes trvá na tom, že jeho filozofia je najstaršia, aká môže existovať, a táto myšlienka má zmysel len vtedy, ak sa metafyzika chápe ako rekonštrukcia pôvodných otázok, ktoré na začiatku spustili filozofické a najmä metafyzické bádanie. S Descartesom sa preto nezačína len systematické filozofovanie zamerané na odpovede na otázky, ale aj filozofovanie, ktoré sa zaoberá samotnými otázkami v konfrontácii s pozíciami, ktoré sa snaží prekonať. Hlavnou inováciou meditácií nie je len zdánlivá nezávislosť od predchádzajúcej metafyziky, ani nová terminológia, ale úplné preusporiadanie existujúceho materiálu. Descartes suverénne pracuje s terminológiou Aristotela a scholastickej metafyziky, pričom tematicky sa zaoberá otázkami tejto tradície a spája ich do úplne novej štruktúry. Nové v Descartesovej metafyzike je, že s tradičnou metafyzikou pracuje, nie v nej.
Estudios y ensayos abarca numerosos temas, llenos de sutileza y de crítica, donde sobresalen ideas y obras históricas o filosóficas.