Ever since the first furore was created on its publication in 1929, The Sound and the Fury has been considered one of the key novels of this century. Depicting the gradual disintegration of the Compson family through four fractured narratives, T
Úvahy a reflexie subjektívne opisujú Strednú Európu ako hmatateľný geografický pojem a to, čo je nehmatateľné - prežívanie strednej Európy, očami bývalého maďarského prezidenta.
Hungarian
Austrálska prozaička Colleen McCulloughová čerpá vo svojom diele z bohatých životných skúseností, ktoré získala v rozličných povolaniach — ako novinárka, knihovníčka, učiteľka a neurofyziologička. Okrem románu Tim napísala širokouhlú rodinnú ságu Vtáky v tŕní, preslávenú najmä v podobe televízneho seriálu, ktorý obehol celý svet. Stredobodom tohto realisticky stvárneného príbehu, ktorý sa odohráva na Novom Zélande a v Austrálii, je život na veľkofarme v priebehu päťdesiatych rokov a nepretržitý zápas ťažko pracujúceho človeka s prírodou a živelnými katastrofami. Román má viacero dejových línií, v ktorých autorka priebežne sleduje osudy jednotlivých členov rodiny Clearyovcov, pričom ju zaujíma najmä ľudské vnútro, pohnútky a motívy určujúce ich konanie. Ústredný konflikt tvorí romantický ľúbostný vzťah farmárskej dcéry Meggie a katolíckeho kňaza Ralpha de Bricassart, ktorý po celý čas bojuje medzi vlastnou ctižiadosťou a túžbou po láske nezlučiteľnej s postavením cirkevného hodnostára. Medzi najsilnejšie a pre nášho čitateľa najpríťažlivejšie stránky knihy patria kritickorealistické pasáže sledujúce rast a historický vývoj jednej rodiny na vzdialenom kontinente s malebnou, fascinujúcou prírodou.
Warum schreibt der Mensch? Damit er, wenn ihm ein Stück Geschichte im Hals stecken bleibt, es wieder hervorbringen kann. Damit er, wenn er sich selbst nicht grob behandeln will, jemanden erschafft, dem er ungeniert seine Gedanken mitteilen kann. Damit er, wenn die Welt um ihn herum flüssig ist, sein Kristallgitter gestaltet. Wem schreibt der Mensch? Daraus folgt, dass er für sich selbst schreibt. Aber um sich davon zu befreien, überzeugt er sich, dass das, was er schreibt, wichtig ist. Dass er anderen etwas sagt. Dass er damit dient. Und dass er dadurch, genau dadurch, irgendwohin gehört. Die Sarus würden den Gegensatz von außen und innen zu einer Einheit verbinden, denn es gibt keinen Häretiker, wenn es keinen Inquisitor gibt, Verfolgte und Verfolger bestätigen die Wahrheit des anderen.
