Anton Baláž Knihy

Bratislavská štvrť Vydrica vstúpila do dejín mesta ako osobitný fenomén. Príbehová koláž o Vydrici zahŕňa rozmanité pohľady na jej historické osudy a príbehy s nimi spojené. Mnohí slovenskí spisovatelia situovali dej svojich románov a poviedok práve na Vydricu: prozaici D. Chrobák, E. Bohúň, Š. Bednár, F. Kráľ, básnici Š. Žáry, J. Rak a V. Reisel, ktorých priťahovali vydrické „temné noci rozkoše“. Kniha zachytáva aj príbehy a osudy ľudí z obdobia zániku Vydrice, ktorú zbúrali koncom šesťdesiatych rokov.

Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry. Jeho pracovitosť, priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.

Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.

Balážova prozaická prvotina je plodom úrodných šesťdesiatych rokov spadla však rovno pod kolesá rozbiehajúcej sa normalizačnej mašinérie. Knižný debut bol krátko po vydaní, v roku 1971, stiahnutý z predaja a zošrotovaný. Texty nie sú iba spomienkou na neblahé časy, ale aj výpoveďou o ideáloch vtedajšej mladej generácie.

Príbeh troch začínajúcich umelcov sa začína na jar v roku 1968. Na rýchlo sa vyvíjajúce udalosti reagujú v odľahčenom happeningovom štýle. Dubčekovská revolúcia sa pre nich uprostred bratislavskej jari stáva „báječným dobrodružstvom“, sprevádzaným pochodmi a mítingami, ale aj objavením sochy Stalina v reťaziach v podzemí Bratislavského hradu. Minulosť do ich zväčša nepopísanej pamäti prináša mladá výtvarníčka Anita, ktorá sa vracia do rodného mesta, aby tu predstavila svoje umenie erotickej akcie. Prichádza z Paríža, kde prebiehajú študentské protesty. Román zároveň prináša takmer dokumentárne verný obraz obrodného procesu s jeho tragickým augustovým vyústením. Je príťažlivým a originálne vyrozprávaným príbehom generácie, ktorú v rokoch normalizácie prinútili zabudnúť na jar, ktorá bola.

V románe z prostredia chemickej továrne Tu musíš žiť (1983) kriticky nastolil problematiku života verbálne preferovanej, ale v sociálnom zmysle slova obchádzanej robotníckej society v období tzv. reálneho socializmu.

Krehkú rovnováhu pokojného sveta peknej mladej učiteľky Alžbety načisto naruší choroba, ktorá akoby zrazu mala všetky možnosti Alžbetu zničiť — telesne i duševne. Mladá žena po ťažkej operácii musí hľadať samu seba — celkom inú, inak vyzerajúcu a inak cítiacu bytosť. Prostredníctvom jej dramatického príbehu spoznávame osudy lekárov a pacientov, ktorí v sanatóriu, v dlhodobej izolácii, žijú akýsi náhradný život. V nádhernom vysokohorskom prostredí sa odohrávajú nie vždy tiché ľudské zápasy, dominuje im túžba žiť a milovať až do konca. Láska tu získava nové dimenzie — niekedy nežiaducu blízkosť, inokedy želaný odstup, no je to predovšetkým ona, ktorá v Indoch postihnutých nečakanou chorobou vyvoláva zdravý záujem o všetko živé, o nový deň, ktorý akoby bol vratkou zárukou pokojnej budúcnosti. Prináša nádej — v nej sa nástojčivo nachádza unavené srdce...

Štyridsiatnička Anna sa zrazu ocitá v situácii, keď sa zdá, že si nevie poradiť sama so sebou, nezamestnaná, manžel večne skúšajúci nové pracovné príležitosti, jedna dcéra z domu, druhá v bláznivých rokoch. Takto sa ocitá v pracovni psychoterapeutky, ktorá jej pomáha riešiť nahromadené problémy. Na skupinových sedeniach sa oznámi s ľuďmi, s ktorými by sa inak nedostala do kontaktu, a čiastočne vznikne do ich sveta - bývalý minister, úspešný podnikateľ, ambiciózna právnička... Ohúri ju to a ohromí, atraktívne prostredia, do ktorých nahliadne, jej nahlodajú neistú dušu. Zostáva však sama sebou, vernou Penelopou, ktorá usadená na dávnom mieste čaká na príchod svojho manžela. No Anna napokon vie, čo si počať, a antický príbeh o Penelope ju už neťaží.

Ako kriticko-spoločenské dielo o medziľudských vzťahoch predstaviteľov rôznych vrstiev našej spoločnosti v posledných rokoch totalitného režimu možno charakterizovať súbor desiatich voľne spojených noviel Chirurgický dekameron (1985). Ich dej je situovaný do nemocničného prostredia, ktoré svojím zreteľným kontrapunktom otázok života a smrti núti hrdinov konať priamočiaro a vyslovoval' sa bez zábran.

Príbeh prostitútok z bratislavskej Vydrice, ktoré sa nastupujúci komunistický režim rozhodol prevychovať v tábore nútených prác v Novákoch na uvedomelé socialistické občianky. Nové, v poradí už tretie vydanie čitateľsky atraktívneho románu je doplnené autentickými dobovými materiálmi ukazujúcimi grotesknú i krutú tvár života za železnou oponou.