Bratislavská štvrť Vydrica vstúpila do dejín mesta ako osobitný fenomén. Príbehová koláž o Vydrici zahŕňa rozmanité pohľady na jej historické osudy a príbehy s nimi spojené. Mnohí slovenskí spisovatelia situovali dej svojich románov a poviedok práve na Vydricu: prozaici D. Chrobák, E. Bohúň, Š. Bednár, F. Kráľ, básnici Š. Žáry, J. Rak a V. Reisel, ktorých priťahovali vydrické „temné noci rozkoše“. Kniha zachytáva aj príbehy a osudy ľudí z obdobia zániku Vydrice, ktorú zbúrali koncom šesťdesiatych rokov.
Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil
Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového
obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel
organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu
úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry. Jeho pracovitosť,
priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné
roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa
odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej
lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a
jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry
Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.
Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.
Balážova prozaická prvotina je plodom úrodných šesťdesiatych rokov spadla však rovno pod kolesá rozbiehajúcej sa normalizačnej mašinérie. Knižný debut bol krátko po vydaní, v roku 1971, stiahnutý z predaja a zošrotovaný. Texty nie sú iba spomienkou na neblahé časy, ale aj výpoveďou o ideáloch vtedajšej mladej generácie.
Príbeh troch začínajúcich umelcov sa začína na jar v roku 1968. Na rýchlo sa vyvíjajúce udalosti reagujú v odľahčenom happeningovom štýle. Dubčekovská revolúcia sa pre nich uprostred bratislavskej jari stáva „báječným dobrodružstvom“, sprevádzaným pochodmi a mítingami, ale aj objavením sochy Stalina v reťaziach v podzemí Bratislavského hradu. Minulosť do ich zväčša nepopísanej pamäti prináša mladá výtvarníčka Anita, ktorá sa vracia do rodného mesta, aby tu predstavila svoje umenie erotickej akcie. Prichádza z Paríža, kde prebiehajú študentské protesty. Román zároveň prináša takmer dokumentárne verný obraz obrodného procesu s jeho tragickým augustovým vyústením. Je príťažlivým a originálne vyrozprávaným príbehom generácie, ktorú v rokoch normalizácie prinútili zabudnúť na jar, ktorá bola.
Slovenská próza v posledných rokoch veľmi podstatne rozšírila okruh svojich tém. Všíma si doteraz literárne málo zmapované oblasti regionálne (Šikula západné Slovensko, Ballek a Habaj juh, Dzvoník zasa slovenský východ) i časové (návraty do bližšej aj vzdialenejšej minulosti). Aj A. Baláž svojimi prvými knižkami Sen pivníc a Tiene minulosti platil daň historizmu, ale už v Skleníkovej Venuši pevne zakotvil v súčasnosti. Románom Tu musíš žiť túto zakotvenosť nielenže znova výrazne potvrdzuje, ale vari, ako s prekvapením pri čítaní zisťujeme, objavuje nám aj novú tematickú pevninu - svet súčasnej, modernej robotníckej triedy. Je až napodiv, ako málo sa z literárnej tvorby dozvedáme o dnešnom robotníkovi s jeho životnými a pracovnými problémami, spoločenskými ambíciami, hierarchiou hodnôt. A. Baláž akoby tu našiel svoju "veľkú tému", tentoraz v bratislavskej fabrike, medzi ľuďmi tvrdej práce, ale aj zvyčajných ľudských snov o šťastí. Autor svojich hrdinov neidealizuje, rozpráva o nich jednoducho a pravdivo, neskrýva ich kritický postoj k mnohým nedostatkom vo výrobe i k neduhom v spoločenskom živote. Zároveň nám však presvedčivo ukazuje, že v súčasnom robotníkovi stále žije vedomie, ktoré ho robí jadrom našej spoločnosti, že totiž iba statočnou prácou sa dá zlepšiť svet, v ktorom nám prichodí žiť. (záložka knihy)
Krehkú rovnováhu pokojného sveta peknej mladej učiteľky Alžbety načisto naruší choroba, ktorá akoby zrazu mala všetky možnosti Alžbetu zničiť — telesne i duševne. Mladá žena po ťažkej operácii musí hľadať samu seba — celkom inú, inak vyzerajúcu a inak cítiacu bytosť. Prostredníctvom jej dramatického príbehu spoznávame osudy lekárov a pacientov, ktorí v sanatóriu, v dlhodobej izolácii, žijú akýsi náhradný život. V nádhernom vysokohorskom prostredí sa odohrávajú nie vždy tiché ľudské zápasy, dominuje im túžba žiť a milovať až do konca.
Láska tu získava nové dimenzie — niekedy nežiaducu blízkosť, inokedy želaný odstup, no je to predovšetkým ona, ktorá v Indoch postihnutých nečakanou chorobou vyvoláva zdravý záujem o všetko živé, o nový deň, ktorý akoby bol vratkou zárukou pokojnej budúcnosti. Prináša nádej — v nej sa nástojčivo nachádza unavené srdce...
Štyridsiatnička Anna sa zrazu ocitá v situácii, keď sa zdá, že si nevie poradiť sama so sebou, nezamestnaná, manžel večne skúšajúci nové pracovné príležitosti, jedna dcéra z domu, druhá v bláznivých rokoch. Takto sa ocitá v pracovni psychoterapeutky, ktorá jej pomáha riešiť nahromadené problémy. Na skupinových sedeniach sa oznámi s ľuďmi, s ktorými by sa inak nedostala do kontaktu, a čiastočne vznikne do ich sveta - bývalý minister, úspešný podnikateľ, ambiciózna právnička... Ohúri ju to a ohromí, atraktívne prostredia, do ktorých nahliadne, jej nahlodajú neistú dušu. Zostáva však sama sebou, vernou Penelopou, ktorá usadená na dávnom mieste čaká na príchod svojho manžela. No Anna napokon vie, čo si počať, a antický príbeh o Penelope ju už neťaží.
Ako kriticko-spoločenské dielo o medziľudských vzťahoch predstaviteľov rôznych vrstiev našej spoločnosti v posledných rokoch totalitného režimu možno charakterizovať súbor desiatich voľne spojených noviel Chirurgický dekameron (1985). Ich dej je situovaný do nemocničného prostredia, ktoré svojím zreteľným kontrapunktom otázok života a smrti núti hrdinov konať priamočiaro a vyslovoval' sa bez zábran.
Príbeh prostitútok z bratislavskej Vydrice, ktoré sa nastupujúci komunistický režim rozhodol prevychovať v tábore nútených prác v Novákoch na uvedomelé socialistické občianky. Nové, v poradí už tretie vydanie čitateľsky atraktívneho románu je doplnené autentickými dobovými materiálmi ukazujúcimi grotesknú i krutú tvár života za železnou oponou.
Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma významnými postavami slovenskej histórie, ktoré predstavujú protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud bol ovplyvnený jeho detstvom v blízkosti pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 sa s ním Špitzer zapojil do diskusie o jeho úlohe v tragédii slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol A. Balážovi, aby napísal diplomovú prácu o Machovej novinárskej činnosti. Od ich prvého stretnutia v Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do prerušenia týchto rozhovorov Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa odvíja príbeh, v ktorom autor spoznáva Machovu novinársku prácu, jeho polemiky a priateľstvá s prominentnými komunistickými intelektuálmi. Zaznamenáva Machov pohľad na slovenských a nemeckých politikov, najmä na Tuku a Hitlera, a jeho úvahy o vzniku Slovenského štátu. Špitzer, vylúčený z literatúry a zakázaný publikovať, sa vracal k svojej odbojárskej identite a osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol veliteľom. Sugescia „paralelných osudov“ je doplnená úryvkami z Machových nepublikovaných denníkov a Špitzerovým prežívaním normalizácie, pričom ich príbehy ostávajú aktuálne aj dnes.
Po viacročnej časopiseckej príprave a po zošrotovaní románového debutu Bohovia ročných období (1970) vstúpil do literárneho diania románom Sen pivníc (1977), v ktorom zobrazil záverečnú fázu druhej svetovej vojny a protifašistický odboj vo svojom rodnom regióne.
V nasledujúcom románe Skleníková Venuša (1980) zobrazil situáciu spoločnosti na prahu vedecko-technickej revolúcie, ktorá na jednej strane pozitívne zasahuje do všetkých oblastí ľudskej činnosti, na druhej strane však negatívne poznačuje ekológiu a prirodzenú biologickú rovnováhu.
Voľným pokračovaním diela Sen pivníc je román Tiene minulosti (1978), ktorý je umeleckou sondou do politicko-spoločenských udalostí a medziľudských vzťahov v prvých povojnových rokoch.
Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.
Autor v Kronike neostáva len pri ironizácii sociálnych či sociologických okolností z doby o krajších zajtrajškoch. Jeho dobromyseľná irónia, ako napísal Alexander Halvoník,„zanáša do reálnych príbehov i kus dedinskej, do značnej miery prírodnej mytológie, ktorý priestoru zaľudnenému írečitými postavičkami a príbehmi dodáva prinajmenej lyrický či až magický rozmer.
Nad strednou Európou sa začína zaťahovať železná opona a Miriam a Erna, mladé židovky, ktoré spolu prežili Osvienčim, sa znova stretajú za dramatických okolností a vydávajú sa na riskantnú cestu do vysnívanej krajiny zabudnutia.
Prozaik, publicista, autor filmových scenárov a rozhlasových hier Anton Baláž v románe približuje životný a tvorivý príbeh evanjelického kňaza, intelektuála európskeho formátu, sociológa kultúry, spolutvorcu modernej slovenskej orientalistiky, prekladateľa z hebrejčiny a gréčtiny Jána Lajčiaka (1875 - 1918). Pri jeho písaní skúsený prozaik využil novoobjavený osobný archív Jána Lajčiaka.
Kapitoly: Slovenský vedomec-Zastavenie prvé, Luther udvar, Z parížskych (aj nedochovaných) zápiskov Dr. Milana Štefánika, Listy a lístoky mademoiselle Ľudmilke Hroboňovej, Slovenský vedomec-Zastavenie druhé, Jasziho Oszkára príhody a skúsenosti na Felvidéku, Detektív Duliškievič a iné pamätihodné čertoviny, Slovenský vedomec-Zastavenie tretie, Krížová cesta Zachara Zajdena po hornouhorskom okolí slovenskom, Kto z pravej cesty zbočí, Slovenský vedomci-Zastavenie posledné, Dokumentárna príloha, Životný a tvorivý príbeh Jána Lajčiaka, Dva dokumentárne dodatky a autorovo poďakovanie.
Príbeh povojnového vysťahovania slovenských židov do Izraela, ktorý autor rekonštruuje zo zachovaných archívnych dokumentov a spomienok pamätníkov. Obetaví jednotlivci i vplyvní politici ako Vladimír Clementis v Prahe či Daniel Okáli v Bratislave výraznou mierou prispeli k tomu, že slovenskí židia mohli bez väčších prekážok odísť do zasľúbenej krajiny a začať budovať slobodný život.
Príbeh o odvrátenej tvári súčasnej Bratislavy. Drogový protest hrdinky zo zbohatlíckej rodiny je výrazom odporu voči rodičom, ktorí ju chcú vyklonovať na svoj obraz, a jej vzťah k podobne postihnutému chlapcovi vyznaním túžby po svete iných hodnôt.
Vyšlo s podporou Ministerstva školství, mládeže a tělovýchovy ČR, ve spolupráci se Slovenským literárním centrem jako doporučená učebnice pro střední školy v ČR.
Tady musíš žít - je situováno do prostředí velkého bratislavského závodu a řeší závažný společenský konflikt - rozpor mezi ekonomickými zájmy, snahou co nejvíc vyrobit a prodat za každou cenu - a odpovědností za zdraví životy lidí. Vedoucí provozu inženýr Verba soustavně upozorňuje na zastaralé zařízení provozu , které nedává předpoklady pro zvyšování výroby, a na nedostatečná bezpečnostní opatření. Vypracuje podrobnou studii, vedení podniku ji však odmítne. Jeho argumenty se potvrzují až po tragické havarii, k níž dojde zanedlouho po Verbově "prohrané bitvě" na podnikové radě.
Tady musíš žít - je situováno do prostředí velkého bratislavského závodu a řeší závažný společenský konflikt - rozpor mezi ekonomickými zájmy, snahou co nejvíc vyrobit a prodat za každou cenu - a odpovědností za zdraví životy lidí. Vedoucí provozu inženýr Verba soustavně upozorňuje na zastaralé zařízení provozu , které nedává předpoklady pro zvyšování výroby, a na nedostatečná bezpečnostní opatření. Vypracuje podrobnou studii, vedení podniku ji však odmítne. Jeho argumenty se potvrzují až po tragické havarii, k níž dojde zanedlouho po Verbově "prohrané bitvě" na podnikové radě.
