Anton Baláž Poradie kníh

Anton Baláž sa rozhodol obzrieť za doterajším životom. Opisuje svoje životné univerzity, prvé literárne pokusy, štúdium novinárstva, zošrotovanie knižného debutu, viacročný zákaz publikovania a návrat k historickým príbehom. Novinárska činnosť mu prinášala podnety, ktoré spracoval románoch. Ich filmové a televízne spracovanie mu umožnili nazrieť za kulisy ateliérov na Kolibe a v Mlynskej Doline. Osobné a tvorivé kontakty s generačnými príslušníkmi opisuje v portrétoch (Mitana, Ballek, Buzássy, Strážay, Števček, Turčány, Petrík, Veigl, Blažková). Solženicynov román Súostrovie Gulag ho inšpiroval k napísaniu románu Tábor padlých žien. Stretnutie s Arnoštom Lustigom na festivale Kafkove Matliare bolo podnetom pokračovať v tvorbe – napriek tomu, že si kladie rovnakú otázku ako iný slovenský prozaik Pavel Vilikovský: „Ale koho to zaujíma?“ Literatúra pre neho zostáva cestou, ako túto autorskú skepsu prekonať.

Z archívov, dobovej literatúry, spomienok umelcov i dám najstaršieho remesla oživuje autor bratislavskú Vydricu, pôvodne štvrť dunajských rybárov, lodníkov a remeselníkov, v ktorej sa už v 18. storočí usadili prostitútky a uličky na hradnom návrší sa postupne stali centrom rozsiahlej remeselnej prostitúcie. Autor dokumentárne verne zaznamenáva likvidáciu prostitúcie v Bratislave po roku 1948. Po nej nasledovala aj likvidácia Vydrice ako súčasti bratislavského Podhradia. Aj keď Vydrica patrí nenávratne minulosti, genius loci tohto miesta zostáva stále živou súčasťou dejín Bratislavy. Na dobových fotografiách, pohľadniciach a vo výtvarných dielach sa nám zachovala už len nostalgická spomienka na toto romantické zákutie mesta.

Rozprávanie o osobných stretnutiach autora s dvoma významnými postavami slovenskej histórie, ktoré predstavujú protichodné podoby slovenského osudu. Špitzerov židovský osud bol ovplyvnený jeho detstvom v blízkosti pracovného tábora pre Židov v Novákoch. Po návrate Alexandra Macha z väzenia v roku 1968 sa s ním Špitzer zapojil do diskusie o jeho úlohe v tragédii slovenských Židov počas Slovenského štátu. Navrhol A. Balážovi, aby napísal diplomovú prácu o Machovej novinárskej činnosti. Od ich prvého stretnutia v Univerzitnej knižnici v apríli 1969 až do prerušenia týchto rozhovorov Štátnou bezpečnosťou v polovici sedemdesiatych rokov sa odvíja príbeh, v ktorom autor spoznáva Machovu novinársku prácu, jeho polemiky a priateľstvá s prominentnými komunistickými intelektuálmi. Zaznamenáva Machov pohľad na slovenských a nemeckých politikov, najmä na Tuku a Hitlera, a jeho úvahy o vzniku Slovenského štátu. Špitzer, vylúčený z literatúry a zakázaný publikovať, sa vracal k svojej odbojárskej identite a osudu židovskej partizánskej jednotky, ktorej bol veliteľom. Sugescia „paralelných osudov“ je doplnená úryvkami z Machových nepublikovaných denníkov a Špitzerovým prežívaním normalizácie, pričom ich príbehy ostávajú aktuálne aj dnes.

Anton Baláž si za hlavnú postavu svojho románu Povedz slovo čisté zvolil Štefana Krčméryho (1892 – 1955), významnú kultúrnu osobnosť medzivojnového obdobia. Svojím národným cítením a európskou vzdelanosťou výrazne prispel organizačnou, redaktorskou, vedeckou i literárnou činnosťou k zvyšovaniu úrovne etablujúcej sa modernej slovenskej kultúry. Jeho pracovitosť, priateľskú otvorenosť a jemnosť však sprevádzala duševná choroba. Posledné roky svojho života strávil v psychiatrickej liečebni Pezinku. Práve tu sa odohráva podstatná časť románu, v ktorom cez denníkové zápisky ošetrujúcej lekárky autor zobrazuje život umelca s rozdvojenou, ale stále ešte tvorivou a jasnozrivou mysľou. Miesto v románe má aj milostný príbeh študenta literatúry Jakuba s Krčméryho lekárkou a generačný pohľad na ťažké päťdesiate roky.

Príbeh troch začínajúcich umelcov sa začína na jar v roku 1968. Na rýchlo sa vyvíjajúce udalosti reagujú v odľahčenom happeningovom štýle. Dubčekovská revolúcia sa pre nich uprostred bratislavskej jari stáva „báječným dobrodružstvom“, sprevádzaným pochodmi a mítingami, ale aj objavením sochy Stalina v reťaziach v podzemí Bratislavského hradu. Minulosť do ich zväčša nepopísanej pamäti prináša mladá výtvarníčka Anita, ktorá sa vracia do rodného mesta, aby tu predstavila svoje umenie erotickej akcie. Prichádza z Paríža, kde prebiehajú študentské protesty. Román zároveň prináša takmer dokumentárne verný obraz obrodného procesu s jeho tragickým augustovým vyústením. Je príťažlivým a originálne vyrozprávaným príbehom generácie, ktorú v rokoch normalizácie prinútili zabudnúť na jar, ktorá bola.

Prozaik, publicista, autor filmových scenárov a rozhlasových hier Anton Baláž v románe približuje životný a tvorivý príbeh evanjelického kňaza, intelektuála európskeho formátu, sociológa kultúry, spolutvorcu modernej slovenskej orientalistiky, prekladateľa z hebrejčiny a gréčtiny Jána Lajčiaka (1875 - 1918). Pri jeho písaní skúsený prozaik využil novoobjavený osobný archív Jána Lajčiaka. Kapitoly: Slovenský vedomec-Zastavenie prvé, Luther udvar, Z parížskych (aj nedochovaných) zápiskov Dr. Milana Štefánika, Listy a lístoky mademoiselle Ľudmilke Hroboňovej, Slovenský vedomec-Zastavenie druhé, Jasziho Oszkára príhody a skúsenosti na Felvidéku, Detektív Duliškievič a iné pamätihodné čertoviny, Slovenský vedomec-Zastavenie tretie, Krížová cesta Zachara Zajdena po hornouhorskom okolí slovenskom, Kto z pravej cesty zbočí, Slovenský vedomci-Zastavenie posledné, Dokumentárna príloha, Životný a tvorivý príbeh Jána Lajčiaka, Dva dokumentárne dodatky a autorovo poďakovanie.

Bratislavská štvrť Vydrica vstúpila do dejín mesta ako osobitný fenomén. Príbehová koláž o Vydrici zahŕňa rozmanité pohľady na jej historické osudy a príbehy s nimi spojené. Mnohí slovenskí spisovatelia situovali dej svojich románov a poviedok práve na Vydricu: prozaici D. Chrobák, E. Bohúň, Š. Bednár, F. Kráľ, básnici Š. Žáry, J. Rak a V. Reisel, ktorých priťahovali vydrické „temné noci rozkoše“. Kniha zachytáva aj príbehy a osudy ľudí z obdobia zániku Vydrice, ktorú zbúrali koncom šesťdesiatych rokov.